Búrame mýty o socializme

1. Búrame mýty o socializme Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v ostatných rokoch pracoval na projekte Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte vďaka ﬁnančnej podpore John Templeton Foundation. Zamerali sme sa na aktuálny a vážny problém: na mýty o socializme a sociálnom štáte vo vzájomných súvislostiach a s dôsledkami podliehania ľudí týmto mýtom na rozklad základov dnešných spoločností. Búrame mýty o socializme KI MRS_priloha_N-7_Sestava 1 22.6.2020 14:03 Stránka 1

2. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALIZMUS BOL EKONOMICKY ÚSPEŠNÝ A VOČI ZÁPADU KONKURENCIESCHOPNÝ SYSTÉM „Socializmus bol ekonomicky životaschopný a hospodársky sa mu darilo“ podľa 59,3 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Československo patrilo v rokoch 1918 až 1938 podľa údajov HDP na obyvateľa medzi 20 najvyspe- lejších ekonomík sveta, pričom malo vtedy mierne nižšiu, resp. takmer identickú ekonomickú úroveň ako Rakúsko a vyššiu úroveň ako Fínsko. Po 2. svetovej vojne malo mierne nižšiu úroveň HDP na obyvateľa ako Fínsko, dobehlo vojnou zdecimované a predtým výkonnejšie Nemecko a predbehlo aj zdecimované Rakúsko. Od uchopenia moci komunistami vo februári 1948 však nastal zvrat a ekonomické nožnice medzi socia- listickým Československom a týmito a inými západnými krajinami sa čoraz viac roztvárali v neprospech Československa. Kým v roku 1948 bolo HDP na obyvateľa Československa na úrovni 121 %, tak do roku 1989 sa aj podľa jeho oficiálne nadhodno- tených údajov prepadlo na 58 %. Reálna ekonomická priepasť medzi socialistickým Československom (resp. aj ostatnými socialistickými štátmi) a západnými krajinami s trhovou ekonomikou bola ešte väčšia. Podstatné je, že prehlbujúce sa zaostávanie za Rakúskom a inými krajinami Západu sa prejavovalo v nižšej a stále viac zaostávajúcej životnej úrovni ľudí, napríklad ich reálnych príjmov a kúpnej sily, vyba- venosti domácností rôznymi statkami dlhodobej spotreby a očakávanej strednej dĺžky života ľudí. Podobne a ešte viac ekonomicky a inak zlyhali aj socialistické experimenty v ostatných krajinách v Euró- pe a inde vo svete. Dobrým príkla- dom je Nemecko. Kým v čase roz- delenia na západonemeckú SRN a východonemeckú NDR dosahovali oba štáty približne rovnakú ekono- mickú úroveň, v roku 1991 bolo HDP na obyvateľa v NDR už iba na tretinovej úrovni oproti SRN. Ešte k väčšiemu prepadu došlo napríklad v Severnej Kórei oproti južnej časti kórejského polostrova. Príklad Československa a ostatné skúsenosti socialistických experi- mentov v spoločnostiach sú historic- kými dôkazmi ich ekonomickej neús- pešnosti, ekonomického a technolo- gického zaostávania za trhovými ekonomikami a systematického zlyháva- nia. Vyplynuli z realizovania socialis- tických charakteristík: centrálneho riadenia ekonomiky a znemožnenia ľuďom vlastniť majetok, s ktorým by mohli podnikať. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALISTICKÉ HOSPODÁRSTVO V ČESKOSLOVENSKU BOLO VYSPELÉ, KTORÉ NAPĹŇALO REÁLNE POTREBY ĽUDÍ A FUNGOVALO EFEKTÍVNEJŠIE AKO „CHAOTICKÝ“ TRHOVÝ SYSTÉM „Zo štátom vlastnených podnikov profitovali všetci občania a štátne podniky dokázali účinne uspokojiť dopyt ľudí“ podľa 62 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Komunistickou stranou riadené hospodárstvo bez konkurencie a spätnej väzby spotrebiteľského výberu a bez reálnych cien, vlastníc- kej zodpovednosti, ekonomického zisku či možnosti bankrotu podnikov zlyhávalo, postupne degene- rovalo a malo čoraz negatívnejšie dôsledky na ľudí. Bolo zamerané na uspokojenie jej požiadaviek (resp. požiadaviek Sovietskeho zväzu), kvantitatívne plnenie plánov či udržanie vlastného chodu, nie na uspokojenie dopytu ľudí a s dlhodo- bým aspektom investícií a inovácií. Prejavilo sa to aj v deformovanej štruktúre priemyslu, osobitne vo veľkom podiele zbrojárstva (vojen- ské výdavky predstavovali v priemere 6 % HDP a 11 % výdavkov štátneho rozpočtu, v osemdesiatych rokoch ešte viac). To výrazne slúžilo na vyzbrojovanie rozvojových krajín v ich vojenských konfliktoch za ne- trhové ceny, resp. zadarmo. O rušení neudržateľnej zbrojárskej výroby na- koniec rozhodla ešte socialistická vláda v rokoch 1988 a 1989. Typickým dôsledkom centrálneho riadenia ekonomiky bola nedostat- kovosť mnohých tovarov a zároveň nepredajné zásoby niektorých tovarov. Ďalším bola všadeprítomná ne- kvalita, nielen produkcie (s jej orien- táciou na kvantitu), ale aj tovarov a služieb. V nefungujúcej oficiálnej ekonomike značná časť ľudí realizo- vala svoje ekonomické aktivity v tie- ňovej ekonomike. Administratívne stanovené a umelo udržiavané ceny zároveň neplnili koordinačnú funkciu a nesignalizovali ekonomické informácie, napríklad o relatívnej vzácnosti. Neboli kritériom pre racionálne využívanie zdrojov, podporovali však plytvanie a na vstupy náročnú produkciu. Dôsledkom socialistického plá- novania a absencie ekonomických motivácií bola neefektívnosť, pre- zamestnanosť a plytvanie zdrojmi. Bez vlastníckej zodpovednosti, zisku a tlaku konkurenčného prostredia socialistické podniky nemali motivácie inovovať či inves- tovať do kapitálu. Napríklad v roku 1972 bolo v USA až šesťnásobne viac automatizovaných systémov riadenia technologických procesov pomocou výpočtovej techniky ako v ČSSR na obyvateľa, oproti ZSSR až 72-násobne viac. Stranou riadené podniky tak na úkor budúcnosti neinvestovali a neinovovali kapitál. Príkladom ekonomickej neefektív- nosti bolo socialistické poľnohospo- dárstvo v Československu, ktoré bolo udržiavané veľkými dotáciami z daní a masívnym nárastom spotreby priemyselných hnojív, najmä od šesťdesiatych rokov 20. storočia. Tá bola výrazne vyššia ako v zá- padných krajinách. Výnosnosť obilnín či zemiakov však u nás bola podstatne nižšia. A tiež napríklad dojivosť kráv. Kým v ČSSR pripadalo v roku 1970 na jednu dojnicu nece- lých 2600 litrov mlieka, tak v Rakús- ku to bolo 3100 litrov, v NSR 3800 litrov a v Holandsku 4300 litrov. Ekonomickú neefektívnosť socializmu potvrdil vývoj po Novembri 1989, napríklad krach mnohých štátnych podnikov a družstiev, ktoré nedokázali obstáť v konkurencii. Ekonomické a technologické za- ostávanie socialistického Českoslo- venska vyplývalo z toho, že inštitu- cionálne charakteristiky jeho hospo- dárstva odporovali ekonomickým zákonitostiam a reálnemu fungova- niu ekonomiky. Oficiálne ekonomic- ké aktivity boli podriadené politic- kému rozhodovaniu komunistickej strany a ľudia nesmeli vlastniť nič, s čím by sa dalo podnikať. Trh, vlastníctvo kapitálu, podni- kanie, konkurenciu, motív zisku a slobodu voľby spotrebiteľov nahradil záujem komunistickej strany, jej centrálne plány, propaganda a inštitucionálne donucovanie. Strana určovala podnikom a družstvám, čo a koľko majú vyro- biť, vypestovať, doviezť a vyviezť V publikácii Socializmus: realita namiesto mýtov podrobne poukazujeme na zlyhanie a negatívne dôsledky spoločenského experimentu v Československu, ktoré v rokoch 1948 až 1989 realizovalo inštitucionálne charakteristiky socializmu. Podstatné je, že tento systém podporoval nadradenosť jedných a podriade- nosť ostatných, pričom elita komunistickej strany mala koncentrovanú moc rozhodovať o dianí v ekonomike a celej spoločnosti, ako aj o životoch a osudoch ľudí. Aj v Československu sa potvrdilo, že socialistickú spoločnosť môže udržiavať a zabezpečovať iba centralizovaný, autoritatívny a represívny režim na čele s monopolne rozhodujúcou elitou, ktorá inštitucionálne donucuje ľudí. Takto vo svojej podstate nemorálny a nespravodlivý režim systematicky vynucoval poslušnosť od ľudí, vyvolával v nich strach a podnecoval ich k nemorálnemu správaniu. Aj u nás sa tiež potvrdilo, že centrálne riadenie ekonomiky bez súkrom- ného vlastníctva majetku, s ktorými by mohli ľudia podnikať, ekonomicky zlyháva a spôsobuje ekonomické zaostávanie za trhovými ekonomikami. Režim tak obral ľudí o slobodu, dôstojnosť, životnú úroveň a niektorých aj o život. Socialistický experiment v Československu tak priniesol deštrukčné eko- nomické, morálne a iné dôsledky na ľudí a celú spoločnosť, z ktorých viaceré znášame dodnes. Je zároveň historickým príkladom systémovo represívnej, antihumánnej, ekonomicky a morálne zlyhávajúcej a proticivilizačnej podstaty socializmu. Tak ako všetky ostatné podobné spoločenské experimenty aj on potvrdil socializmus ako chybnú myšlienku, ktorá je nezlučiteľná so západnou civilizáciou, založenou na slobode a inherentnej dôstojnosti každého jednotlivca. René Bílik, Peter Gonda, Soňa Gyarfašová, Daniela Kandilaki, Radovan Kazda, Peter Krištofóry, Tomáš Krištofóry, Lukáš Krivošík, Juraj Krúpa, Ivan Kuhn, Ľubica Löffler, František Mikloško, František Neupauer, Peter Pažitný, Radovan Potočár, Dušan Sloboda, Martin Slosiarik, Boris Strečanský, Jakub Šimek, Peter Zajac, Rudolf Zajac a Zuzana Žúžiová Socializmus je vraj dobrá myšlienka, ktorá bola iba chybne zrealizovaná buraniemytov.sk KI MRS_priloha_N-7_Sestava 1 22.6.2020 14:03 Stránka 2

3. a obchodom za akú cenu predávať. Ceny stanovovala rovnaké v celej krajine a regulovala ich. Bez vlastníctva kapitálu s centrál- nym riadením ekonomiky sa nedalo racionálne ekonomicky kalkulovať a bez konkurencie nemohli vznikať relevantné ekonomické informácie a znalosti. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALISTICKÉ ČESKOSLOVENSKO ÚSPEŠNE VYVÁŽALO SVOJE VÝROBKY DO CELÉHO SVETA, JEHO VÝROBKY BOLI V ZAHRANIČÍ VEĽMI VYHĽADÁVANÉ „Československé výrobky mali v zahraničí do roku 1989 skvelé meno a vyvážali sa do celého sveta“ podľa 66 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu V období prvej Československej republiky patrili k najvýznamnejším dovozcom československých produktov viaceré vyspelé kapita- listické štáty, najmä Nemecko, USA a Spojené kráľovstvo. O tieto odbytiská však Československu kvôli vynútenej reorientácii zahra- ničného obchodu po roku 1948 prišlo a so svojou produkciou sa nám darilo presadiť predovšetkým na zaostalejších socialistických trhoch. Československé výrobky síce mali vďaka rigidne nastaveným pravidlám zabezpečené odbytiská na trhoch štátov RVHP, avšak bez ohľadu na ich kvalitu a vynaložené náklady. Kým ešte v roku 1948 smerovalo na trhy vyspelých kapitalistických krajín 44 % nášho vývozu, na začiat- ku osemdesiatych rokov to bolo už iba 16 %. Väčšinu nášho exportu do socia- listických krajín v roku 1983 tvorili stroje a zariadenia, pri vývozoch na Západ však tvorili iba tretinu. V porovnaní s produkciou z kapita- listických krajín sa československé stroje a zariadenia predávali za rela- tívne nižšie ceny. Značnú časť vývo- zu tvorili tovary s nízkou pridanou hodnotou – poľnohospodárske produkty a potraviny, minerálne suroviny či kovy. To že československí výrobcovia vyvážali najmä do ostatných ekonomicky menej rozvinutých socialis- tických štátov vypovedalo o nízkej a za Západom zaostávajúcej kon- kurencieschopnosti a efektívnosti československej ekonomiky. Podniky neboli vystavené konkurencii na svetových trhoch. V dôsledku toho absentoval tlak na zefektívňovanie výroby, skvalitňovanie a inovovanie produkcie. ––––––––– MÝTUS ––––––––– ZO SPOLUPRÁCE S „BRATSKÝMI“ SOCIALISTICKÝMI KRAJINAMI SME VÝRAZNE PROFITOVALI. ČESKOSLOVENSKO BOLO S OSTATNÝMI SOCIALISTICKÝMI KRAJINAMI EKONOMICKY SEBESTAČNÉ Fakty a vyvrátenie mýtu Komunisti počas vyše štyridsiatich rokov vládnutia opakovali, že ekono- mická „spolupráca“ socialistických krajín je efektívnejšia a úspešnejšia ako kapitalistický medzinárodný obchod a pre ich občanov je pro- spešnejšia. V rozpore ekonomickými zákoni- tosti a podstatou zdrojov bohatstva a fungovania obojstranne prospeš- ného obchodu režim deklaroval ekonomicky nezmyselnú tézu o tom, že socialistický tábor bude vďaka tomu ekonomicky sebestačný, teda že si vystačí bez obchodu so západ- nými kapitalistickými krajinami. V praxi sa tak krajiny východného bloku aj usilovali dosiahnuť maxi- málnu hospodársku a finančnú se- bestačnosť. Predstava o ekonomickej sebestač- nosti socialistického bloku v zahra- ničnom obchode sa v realite ukázala ako ilúzia. Bez dovozov z vyspelých kapitalistických štátov sa socialis- tické krajiny nezaobišli. Napríklad v roku 1983 predstavoval zahraničný obchod socialistického Českoslo- venska s vyspelými kapitalistickými štátmi 17 percentný podiel z celko- vého objemu československého zahraničného obchodu. Na druhej strane bola pre Česko- slovensko ekonomická spolupráca s ostatnými socialistickými krajinami nevýhodná. Československo bolo pod vplyvom ZSSR nútené uzatvárať obchodné partnerstvá a kontrakty nevýhodné pre neho a budovať hos- podárstvo, ktoré bolo energeticky a zdrojovo závislé na ZSSR. Príklad- mi nevýhodnosti zahraničného obchodu boli vývozy československých zbraní do tzv. spriatelených režimov a výmeny výrobkov za suroviny a energie, predovšetkým ropy a zemného plynu zo Sovietskeho zväzu. Obchod v rámci RVHP zároveň sťažoval aj iracionálny systém vzá- jomných platieb v transferových rubľoch, ktoré neboli konvertibilné, v dôsledku čoho štáty s aktívnou obchodnou bilanciou neboli schop- né využiť tento prebytok na nákupy mimo RVHP. Počas 41 rokov socializmu si Československo vybudovalo silnú zdrojovú a energetickú závis- losť na vtedajšom Sovietskom zväze, ktorá dodnes pretrváva a do budúc- nosti je rizikom v podobe závislosti Slovenska na dodávkach ropy, zemného plynu a jadrového paliva z Ruska. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALIZMUS GARANTOVAL PRÁCU PRE VŠETKÝCH. KAŽDÝ MAL ISTOTU ZAMESTNANIA, NEZAMESTNANOSŤ NEEXISTOVALA „Vďaka plánovanému hospodár- stvu bol za socializmu dostatok uži- točnej práce pre všetkých, a preto neexistovala nezamestnanosť“ je tvrdenie, s ktorým sa v prieskume agentúry FOCUS z apríla 2018 sto- tožnilo 77 % respondentov. Fakty a vyvrátenie mýtu Nezamestnanosť za socializmu síce formálne neexistovala, mať zamestnanie však nebolo právom, ale povinnosťou pod hrozbou väze- nia. Byť zamestnaný bolo pre každé- ho zákonnou povinnosťou a kto sa zamestnaniu vyhýbal, bol považo- vaný za príživníka, pričom takto vymedzené príživníctvo bolo sank- cionované aj väzením. Pracujúci sa nemohli celkom slobodne rozhodovať, v akom povolaní, v akom podniku a na akej pozícii budú pracovať. A vôbec nie tí, čo prejavili nesúhlas s politikou strany alebo ideológiou režimu. Socialistic- ké Československo sa tak podobne ako ostatné krajiny východného bloku stalo pomyselným táborom núte- ných prác, resp. klietkou povinne zamestnaných ľudí. Po mocenskom ukradnutí majetkov v „znárodnení“ a „kolektivizácii“ a postupnej likvidácii živností a iné- ho drobného podnikania režim úplne znemožnil akékoľvek formy podnikania, pričom napríklad ešte v roku 1930 tvorili v Československu drobní remeselníci a živnostníci spolu s podnikateľmi a pracovníkmi v slobodných povolaniach bezmála 14 % a drobní a strední roľníci 22 % ekonomicky aktívnej populácie. Cieľom režimu bolo vytvoriť zo všet- kých ekonomicky aktívnych obyva- teľov námezdných pracujúcich, závislých od štátu. Formálne zamestnanie nezname- nalo zmysluplnú a produktívnu prácu. Tlak na formálne vykazova- nie takmer 100-percentnej zamestnanosti viedol k prezamestnanosti a umelému udržiavaniu pracovných pozícií, čo znamenalo pre spoloč- nosť značnú finančnú záťaž a iné ne- gatívne dôsledky, napríklad v podobe konzervovania neproduktívnych činností na úkor produktívnejších. Dôsledkom nezmyselnej pracov- nej povinnosti bola aj nízka produk- tivita práce. Napríklad začiatkom 70. rokov 20. storočia náš priemysel dosahoval iba 80 % produktivity práce vo francúzskom priemysle, pričom ani ten nepatril v porovnaní s inými vyspelými krajinami Západu k najefektívnejším. Potvrdením prezamestnanosti a nízkej produktivity v socializme bol aj rapídny nárast nezamestnanosti po Novembri 1989. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALIZMUS GARANTOVAL PRACUJÚCIM AJ DÔCHODCOM VYSOKÚ A OPROTI SÚČASNOSTI VYŠŠIU ŽIVOTNÚ ÚROVEŇ „Pre väčšinu občanov bola životná úroveň za socializmu vyššia ako dnes, ľudia si mohli zo svojho príjmu dovoliť viac“ podľa 55 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Životnú úroveň komunisti krátko po uchopení moci v februári 1948 rýchlo podkopali a počas celého obdobia podkopávali. „Znárodňo- vaním“ a „kolektivizáciou“ obrali KI MRS_priloha_N-7_Sestava 1 22.6.2020 14:03 Stránka 3

4. ľudí o ich majetky a menovou „reformou“ v roku 1953 aj o ich úspory. Okrem týchto krádeží v réžii štátu však životná úroveň ľudí čoraz viac zaostávala za životnou úrovňou na Západe a bola nižšia ako dnes u nás v dôsledku ekonomického zlyhávania socializmu v celom jeho období. Aj podľa oficiálnej štatistiky sme výrazne zaostávali za krajinami s trhovou ekonomikou vo vývoji reálnych miezd. Kým napríklad v rokoch 1970 až 1988 rástla prie- merná reálna mzda v socialistickom Československu podľa indexu život- ných nákladov v priemere o 1,3 % ročne a podľa prepočtu oficiálnych priemerných cien iba o 0,3 %, tak napríklad v Rakúsku a vo Fínsku rástla v priemere o 2,5 %. Podobne vychádza porovnanie z konca socializmu s našou súčas- nosťou. Zatiaľ čo napríklad priemer- ný dôchodok očistený o infláciu v osemdesiatych rokoch stagnoval, tak po krátkom transformačnom poklese významne rastie. Priemerná mzda a priemerný dôchodok sa na Slovensku po roku 1989 zvýšili výraznejšie ako inflácia, resp. ceny väčšiny statkov. Zamestnanec s priemernou mzdou a dôchodca s priemerným dôchod- kom si tak dnes môže kúpiť väčší objem takmer všetkých tovarov ako na konci socializmu: väčšiny základných potravín a viac obleče- nia, elektrospotrebičov, elektriny, zemného plynu, či benzínu. Zamestnanec s priemernou mzdou si napríklad dnes môže kúpiť 4-krát a dôchodca s priemerným dôchodkom 3,6-násobne viac kur- čiat ako v roku 1989. Dostupnejší je dnes napríklad aj osobný auto- mobil – kým v roku 1989 bolo na škodovku potrebných približne 27 priemerných mesačných platov, v roku 2018 na jednoduché osobné auto stačilo necelých 11 priemer- ných platov. Podobne je to aj v prípade služieb, napríklad dovolenky, ktorá je dnes v priemere pre ľudí dostupnejšia ako za socializmu. Reálna kúpna sila ľudí za socializmu však bola ešte nižšia a viac za vtedajšou na Západe a dnešnou u nás viac zaostávala viac, než uka- zujú oficiálne štatistiky. Dôvodom sú napríklad umelo nízke oficiálne ceny dotovaných tovarov a zároveň vyššie a štatisticky nepodchytené ceny tovarov a služieb v tieňovej ekonomike, ktoré si ľudia často kupovali. Životnú úroveň obyvateľov limitovala aj nízka a oproti západným kra- jinám nižšia vybavenosť statkami dlhodobej spotreby, napríklad elek- trospotrebičmi, či automobilmi. Napríklad v roku 1983 pripadalo v Československu na 100 obyvateľov 27 rádií a v Rakúsku 53 a v roku 1989 bolo na 100 obyvateľov 15 pripoje- ných telefónov a 20 osobných áut, zatiaľ čo v Rakúsku ich bolo v tom čase až vyše 40 telefónov a 39 áut na 100 ľudí. Životnú úroveň limitovala aj nízka kvalita tovarov a služieb tiež zúžený výber a čoraz častejšia nedostatko- vosť mnohých, aj dnes bežných, tovarov. Rady na mäso či pomaranče alebo poradovníky s dlhými čakací- mi lehotami na osobné autá si dneš- ní spotrebitelia vedia predstaviť iba s ťažkosťami, pred rokom 1989 však boli realitou. Nižšiu kvalitu života ľudí v socializme dokumentujú aj ukazovatele ich veku dožitia a zdravotnom stave a byrokratické bariéry pri cestách do zahraničia, najmä na Západ, akými boli cestovná doložka a deví- zový prísľub. Hlavným obmedzením kvality života ľudí v socializme však bola ich celková nesloboda, vrátane neslobody vysťahovať sa do západ- ných krajín. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALIZMUS BOL SOCIÁLNE SPRAVODLIVEJŠÍ, KEĎŽE V ŇOM NEBOLI TAKÉ PRÍJMOVÉ A MAJETKOVÉ ROZDIELY A NEBOLI CHUDOBNÍ „Socializmus bol sociálne spravod- livejší, pretože každý bol odmeňova- ný podľa výsledkov svojej práce a neboli také veľké rozdiely v príjmoch“ je tvrdenie, s ktorým sa stotožnilo 68,7 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Socialistický režim pod zámien- kou sociálnej spravodlivosti a rovnosti vo výsledkoch systematicky spôsoboval nespravodlivosť, pričom násilne a centrálnymi zásahmi tlačil na nivelizáciu príjmov a majetkov ľudí. Znárodňovaním, kolektivizáci- ou a menovou reformou z roku 1953 komunisti ukradli ľuďom majetky, čím sa začal proces likvidácie bohat- ších a stredných vrstiev. Sprevádzal ho a ďalej pokračoval proces likvidá- cie stredných stavov v podobe tlakov na ukončenie činnosti živností a iných drobných podnikaní. Režim vytváral postihované skupiny a zároveň elitu zo svojich radov a privilegované skupiny na druhej strane. Príjmovo a inak obmedzoval nielen tých, ktorí chceli podnikať, ale aj tých, čo vyjadrili názor, neko- rešpondujúci s líniou komunistickej strany. Obmedzenia mali aj formu dlhodobého znevýhodnenia v prí- jmovej a majetkovej oblasti. Perze- kúcie sa neraz týkali aj rodinných príslušníkov. Medzi vyvolených patrili funkcio- nári KSČ a iní príslušníci jej nomen- klatúry (riaditelia podnikov, námest- níci), zamestnanci ministerstiev, vojaci, policajti, baníci, či lojálni umelci (popoví speváci, herci), ktorí mali oproti ostatným nad- priemerné mzdy. Práca nebola hodnotená podľa trhových princí- pov, ale podľa preferencií štátostra- ny. Tá podporovala skôr lojálnych ľudí a manuálna práca bola zvýhod- ňovaná pred intelektuálnou. Aj podľa oficiálnych štatistík existovali významné príjmové rozdiely. Napríklad v roku 1959 najvyššie zarábajúce skupiny pracovníkov dostávali 3,5-krát vyššiu mzdu ako väčšina pracovníkov v najnižších príjmových skupinách. Príjmové a majetkové rozdiely v socializme však boli väčšie ako ukazujú oficiál- ne štatistiky. Skryté boli napríklad za múrmi straníckych sanatórií a hote- lov, špecializovaných obchodov a iných neoficiálnych výhod „komu- nistických feudálov“. V deklarovanej beztriednej spoločnosti tak vznikali nové triedy. Trhové príjmové a ma- jetkové rozdiely nahradili umelé rozdiely na báze straníckych a iných ne- trhových výhod a znevýhodnení. Výsledkom socializmu v realite tak bola rovnosť v chudobe a sme- rovaní k nej, okrem vyvolenej vlád- nucej elity a jej podporovateľov. Aj podľa oficiálnych štatistík žila v osemdesiatych rokoch približne jedna desatina obyvateľov z nízkych príjmov v pásme blízkom chudoby. Veľkú časť z nich tvorili dôchodco- via. Minimálny starobný dôchodok bol na pokraji fyzického strádania a nebol systematicky valorizovaný. Dôchodky očistené o oficiálne vy- kazovanú infláciu v osemdesiatych rokoch stagnovali a po zohľadnení vyšších cien v tieňovej ekonomike pravdepodobne klesali. Rástli až po zmene režimu, hneď po počia- točnom poklese, pričom z dôchodku si mohli dovoliť kúpiť menej väčšiny tovarov ako dnes. Kúpna sila a životná úroveň ľudí bola nižšia ako ukazujú oficiálne šta- tistiky a problém chudoby a nízkej životnej úrovne ľudí za socializmu sa naplno prejavil pri porovnaní ich dosiahnutej životnej úrovne s vyspe- lými západnými krajinami. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALISTICKÉ ZDRAVOTNÍCTVO BOLO LEPŠIE A ĽUDIA SA DOŽÍVALI VYŠŠIEHO VEKU AKO DNES „Zdravotná starostlivosť bola za socializmu lepšia, ľudia sa dožívali vyššieho veku a menej ľudí zomieralo predčasne na choroby” podľa 63 % respondentov prieskumu agen- túry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Na základe deklarovanej bez- platnosti (popri ktorej bola všade- prítomná korupcia) a extenzívnej dostupnosti (najmä veľa personálu a postelí) sa komunistom podarilo vytvoriť ilúziu fungujúceho zdravot- níctva, v ktorom však chýbal prístup k modernej diagnostike, liečbe, lie- kom a kvalita zdravotných služieb nebola témou. Výsledky socialistic- kého zdravotníctva boli podstatne horšie ako výsledky dnešného zdra- votníctva či vtedajšie výsledky zá- padných nesocialistických krajín. Príkladom je vek dožitia ako dôle- žitý ukazovateľ životnej úrovne ľudí, ktorý je výsledkom zdravotnej sta- rostlivosti a ďalších faktorov, vrátane životného prostredia. Stredná dĺžka života sa na Slovensku po páde socializmu výrazne zvýšila: u mužov o 7 rokov a u žien o 5 rokov. Nízku a za Západom zaostávajúcu kvalitu života ľudí v socializme dokumento- valo aj roztváranie „nožníc“ očaká- vanej dĺžky v náš neprospech. Kým stredná dĺžka života ľudí na Slovensku bola ešte v roku 1960 vyššia ako v Rakúsku (u žien o ne- celý rok a u mužov o 2,5 roka), tak v roku 1989 už bola u nás výrazne nižšia (u žien o 3,3 roka a mužov až o 5,5 roka). Podobný vývoj bol aj v iných socialistických krajinách oproti západným. Zatiaľ čo vo vý- chodnej Európe očakávaná dĺžka života u žien stagnovala a u mužov klesla, tak v západnej Európe sa očakávaná dĺžka života v priemere zvýšila o 4,5 roka. Socialistické zdravotníctvo zly- hávalo a za západným čoraz viac zaostávalo najmä v liečbe srdcovo- -cievnych chorôb, onkologických ochorení, vonkajších príčin smrti a iných civilizačných chorôb. Spôso- boval ho napríklad nedostatok mo- derných diagnostických možností (prístroje, laboratória), nedostatok kvalitných liekov, najmä inovatív- nych a nedostatok kvalitných lie- čebných prístrojov. Nezachytávalo zároveň pokrok v liečení týchto cho- rôb, ku ktorému došlo na Západe. Napríklad register zhubných nádo- rov sa začal na Slovensku zakladať až v roku 1978, pričom nádory už vtedy predstavovali druhú najčastej- šiu príčinu smrti, hneď po srdcovo- cievnych ochoreniach. Za zdravotnú starostlivosť sa platilo daňami a tiež neformálnymi platbami (korupcia), kontaktami, či protislužbami. Korupcia za zdra- votnícke výkony bola bežným javom. Podľa dostupných údajov bola mzda lekára v osemdesiatych rokoch približne 1,5-násobok priemernej mzdy, zatiaľ čo dnes je to približne 3-násobok priemernej mzdy. Čo sa týka dostupnosti, tak socia- listické zdravotníctvo bolo dostupné v tzv. fyzickej rovine – každý mal svojho obvodného, či závodného lekára a v každom okrese bola ne- mocnica. Od dnešného zdravotníct- va očakávame dostupnosť v poníma- ní najmodernejšej liečby. Keď napríklad porovnáme roky 2015 a 1988, tak súčasné slovenské zdravotníctvo dokáže ošetriť o 16 % pacientov viac a potrebuje na to o 40 % menej ošetrovacieho času. Výrazne sa zefektívnili liečebné pro- cesy, aj vďaka progresu v zavádzaní moderných zdravotníckych tech- nológií. Pribudli 3 špičkové kardio- centrá a 3 onkologické ústavy, ktoré pred rokom 1989 vôbec neexistovali. A tie sú prístupné všetkým obyvate- ľom, nielen politickej špičke, ako to bolo za socializmu. V socializme totiž existovali dva systémy: pre bežné obyvateľstvo a pre nomenklatúrne kádre, teda funkcionárov komunistickej strany a iných vybraných, ktorým bol poskytovaný lepší servis zdravot- níctva ako väčšine iných ľudí. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SÚČASŤOU HOSPODÁRSKY ÚSPEŠNÉHO SOCIALISTICKÉHO ČESKOSLOVENSKA BOLA ROZVINUTÁ DOPRAVNÁ A TECHNICKÁ INFRAŠTRUKTÚRA Fakty a vyvrátenie mýtu Uzavretosť pred Západom a ekonomické zaostávanie za ním sa prejavovalo negatívne aj v doprave a technickej infraštruktúre. Dedičstvo socializmu v podobe pomalých a zadlžených železníc, takmer neexistujúcich diaľnic, neexistujúcich koridorov, neexis- tujúceho metra v Bratislave, buraniemytov.sk KI MRS_priloha_N-7_Sestava 1 22.6.2020 14:03 Stránka 4

5. nemoderných letísk a závislosti na ruskom plyne si nesieme dodnes. Prioritou komunistov v oblasti dopravy bola dodávka surovín pre ťažké strojárstvo, pričom to sústre- ďovali do lokalít, ktoré sa na to lo- gisticky nehodili. Dôsledkom bolo umelé dosahovanie vyšších výkonov za cenu ekonomickej neefektívnosti a nadmerného využívania uhlia a iných fosílnych palív. Uprednostnená nákladná doprava spôsobovala také kapacitné vyťaže- nie železnice, že sa prejavila na nízkej rýchlosti spojov, ich vysokej nepravidelnosti (vrátane meškaní) a zastaranom a neudržiavanom vozovom parku s dôsledkom níz- keho komfortu osobnej železničnej dopravy. Napriek zameraniu na kvantitu bola dĺžka elektrifikova- ných československých železníc v prepočte na 1 obyvateľa ešte v roku 1988 významne kratšia ako v Rakúsku (0,24 km oproti 0,42 km). Cestnú dopravu obmedzovalo pomalé tempo výstavby ciest i preťa- ženosť autobusových liniek, najmä tých mestských. V oblasti osobnej dopravy boli dve najväčšie mestá (Praha a Bratislava) spojené až v roku 1980. Dĺžka diaľnic bola v Československu v roku 1989 až 6-násobne kratšia ako v Rakúsku v prepočte na 100 tisíc obyvateľov, pričom na Slovensku boli aj v tomto roku ešte iba niekoľkokilometrové úseky diaľnic. Počas socializmu bol v oblasti mestskej dopravy v Bratislave nosným dopravným prostried- kom nízko-kapacitný dopravný autobus, kým v susednej Viedni šlo o rozsiahly systém nadzemných a podzemných dráh. Zákaz podnikania a odtrhnutie ekonomiky od pôsobenia dopytu a ponuky zároveň viedli k potlačeniu rozvoja individuálneho motorizmu, typickej črty rozvinutej západnej civilizácie 20. storočia. Nemoderná letecká preprava osôb a vysoké náklady znemožňo- vali ďalší rozvoj tohto odvetvia. Počet prepravených osôb leteckou dopravou v socialistickom Česko- slovensku stagnoval, až klesal a výrazne zaostával za Rakúskom, najmä v osemdesiatych rokoch: v roku 1989 bol počet leteckých pasažierov na tisíc obyvateľov v Československu 4-násobne nižší ako v Rakúsku. Problémom a rizikom do budúc- nosti je dôsledok závislosti socialis- tického Československa na potrub- nej doprave zo ZSSR v podobe dneš- nej závislosti Slovenska na dodáv- kach ropy a zemného plynu z Ruska. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALISTICKÝ REŽIM CHRÁNIL ŽIVOTNÉ PROSTREDIE LEPŠIE, OVZDUŠIE AJ VODY BOLI ČISTEJŠIE „Socialistický režim sa viac staral o životné prostredie, továrne vy- púšťali menej škodlivín, ovzdušie aj vody boli čistejšie“ podľa 54 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Jedným z dôsledkov socializmu u nás je i zdevastované životné prostredie a prenesené veľké envi- ronmentálne dlhy. Enormnú záťaž na životné prostredie kládol exten- zívny hospodársky rast a rozvoj ťažkého priemyslu v socializme, ktorý sa vyznačoval neefektívnosťou, plytvaním a veľkou náročnosťou na vstupy. Komunistická vláda pristupovala k vymáhaniu práva v oblasti ochra- ny životného prostredia laxne. V mäkkých finančných podmienkach bez vlastníckej zodpovednosti a zároveň v podmienkach slabej vymáhateľnosti práva tak štátne podniky neboli motivované znižovať svoje negatívne dosahy na životné prostredie. Príkladom toho bolo značne zne- čistené ovzdušie. Údaje o miere jeho znečistenia počas socializmu sú dostupné len obmedzene, keďže ich režim tajil. Ako však ukazuje zber v dát od začiatku deväťdesia- tych rokov, koncentrácia nebezpeč- ných prachových častíc bola u nás (a tiež napríklad v Maďarsku a Poľ- sku) v roku 1990 oproti Rakúsku približne dvojnásobná. V dôsledku znečistenia týmito časticami v Československu v roku 1990 zomieralo priemerne 110 ľudí na 100 000 obyvateľov, zatiaľ čo v Rakúsku to bolo iba 44. Podobne alarmujúca situácia bola aj v prípade vôd. Nezodpovedný prístup, ktorým sa vyznačoval ma- nažment vôd v období socializmu, ilustrujú priemyselné a iné havárie. Príkladom toho je jedna z najväčších ekologických katastrof v dejinách Slovenska. V máji 1956 sa v Zemian- skych Kostoľanoch pretrhla hrádza, za ktorou boli uskladnené elektrá- renské popolčeky z tepelnej elektrár- ne Nováky. Do rieky Nitry sa dostalo 1,5 milióna m3 popolčeka s vysokým obsahom toxických prvkov, najmä arzénu. Bezohľadný prístup režimu k ži- votnému prostrediu dokladuje tak- isto množstvo environmentálnych záťaží z obdobia socializmu. Naj- známejším príkladom je toxická skládka bývalých chemických závo- dov v Bratislave, kde bolo v rokoch 1966 až 1980 uložených viac ako 90 000 m3 odpadu bez vybudovania tesniacich prvkov. Režim informácie o rozsahu zne- čistenia životného prostredia a bez- pečnosti potravín pred verejnosťou tajil, čím vystavoval zdravie občanov permanentnému ohrozeniu. Dôka- zom závažnosti environmentálnych problémov v období socializmu boli rozsiahle protirežimové aktivity or- ganizované práve kvôli kritickému stavu životného prostredia. Dedič- stvo environmentálnych záťaží do- kazuje, že ochrana prírody bola na okraji socialistického režimu. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SPOTREBITELIA MALI V SOCIALIZME NA VÝBER Z PONUKY KVALITNÝCH A OPROTI SÚČASNOSTI KVALITNEJŠÍCH A ZDRAVŠÍCH POTRAVÍN, PRIČOM V ICH PRODUKCII BOLO ČESKOSLOVENSKO SEBESTAČNÉ „Potraviny boli za socializmu bez- pečnejšie a kvalitnejšie, ako sú dnes“ je tvrdenie, s ktorým súhlasilo až 71 % respondentov prieskumu agen- túry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Extenzívne prístupy v poľnohos- podárstve mali dopady aj na kvalitu a bezpečnosť potravín. Rast produkcie umožňovala intenzívna chemi- zácia. Na začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia napríklad česko- slovenskí poľnohospodári používali na jeden hektár v priemere päťkrát viac hnojív ako farmári vo Francúz- sku, pričom spotreba pesticídov bola za socializmu oproti dnešku približne dvojnásobná. Aj keď režim pred verejnosťou tajil problémy spojené s kvalitou a bez- pečnosťou potravín, tak v Bulletinoch potravinárskeho výskumu sú docho- vané dobové zistenia potravinárov o kvalite potravín, ktoré mali česko- slovenskí spotrebitelia na stoloch. Problémom bola napríklad nebez- pečne vysoká koncentrácia dusična- nov v zelenine či prítomnosť ťaž- kých kovov v mlieku a mliečnych výrobkoch. Dodávka šunky, ktorú sa Československo pokúsilo v roku 1984 vyviesť do USA, sa k nám vrá- tila s odôvodnením amerických kontrolórov, že je zamorená zmesou nebezpečných chemikálií. O podobných zisteniach kontrol sa však československí spotrebitelia spravidla vôbec nedozvedeli. Mýtom aj ekonomicky nezmyselná téza a potravinovej sebestačnosti socialistického Československa. Dovozy potravín sa realizovali naj- mä z iných socialistických krajín. Podobne ako domáca produkcia aj dovozy potravín boli problematické z hľadiska hygienickosti a bezpeč- nosti. Napríklad hovädzie mäso dovážané zo ZSSR sa muselo v Čiernej nad Tisou prekladať zo sovietskej trate na českosloven- skú železnicu, pričom čiastočne rozmŕzalo a následne opätovne zmŕzalo. Ani dovozy niektorých druhov potravín však nedokázali ani zďaleka zabezpečiť ponuku potravín, aká je v súčasnosti pre spotrebiteľov na Slovensku samozrejmosťou. Sorti- ment potravín v socialistických obchodoch bol úzky, nedostatkový, pričom niektoré ich druhy, naprí- klad pomaranče, boli spravidla dostupné iba v obmedzenom množ- stve a iba pred Vianocami. Na nedostatok niektorých potra- vín a potravinárskych surovín česko- slovenské potravinárstvo reagovalo produkciou rôznych „náhrad“. Od- poveďou mliekarenského priemyslu na nedostatok mliečneho tuku boli, napríklad, tzv. nátierkové maslá či stužené tuky. Rastúci dopyt po sy- roch sa zas syrárenský priemysel snažil uspokojovať produkciou tope- ných syrov, v ktorých konzumácii sa Československo stalo rekordérom. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALISTICKÝ REŽIM V ČESKOSLOVENSKU NEBOL TOTALITNÝ „Socializmus v Československu nebol totalitným režimom, ľudské práva sa dodržiavali“ podľa približne 45 % respondentov prieskumu agen- túry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Socialistický režim od začiatku ukázal svoju reálnu tvár a prejavil sa ako represívny, nespravodlivý, neslo- bodný a antihumánny. Jeho vznik bol pod eufemistickými názvami „znárodňovanie“ a „kolektivizácia“ spojený s mocenským ukradnutím majetkov ľuďom a s likvidáciou a prenasledovaním pre neho nepo- hodlných jednotlivcov a spoločen- ských skupín, označených za „triednych nepriateľov“. Bol v rôznej miere a podobe tota- litný počas celého obdobia a ani v najmäkších obdobiach, v rokoch 1968 až 1969, nedošlo k zmene podstaty režimu. Komunistická strana výrazne zasahovala do životov ľudí a rozhodovala o ich osudoch, pričom na ich systematické donucovanie používala sieť nástrojov a inštitúcií, osobitne tajnú službu (Štátnu bezpečnosť – ŠtB). Socialistické Československo bolo de facto spoločenskou klietkou povinne zamestnaných ľudí, ktorí mali istoty základného životného zabezpečenia, ale nemali slobodu, vrátane slobody pohybu a slobody názoru. Ľudia, ktorí chceli odísť na západ, boli na štátnej hranici stráženej ostnatým drôtom a pohra- ničnou strážou chytaní, mučení, väznení a zabíjaní. Rovnako to platilo pre všetky druhy perzekúcií za vyslovené názory a vykonštruované dôvody, čo platilo aj pre rodiny postihnutých. Socia- listický režim obral ľudí o slobodu, dôstojnosť a niektorých aj o život. Slobodu pritom nahradil atmosfé- rou strachu a vynucovanou posluš- nosťou. Totalitný charakter režimu potvrdzujú jeho obete. Ozbrojená moc v Československu zabila na hraniciach 276 ľudí (z nich 49 na Slovensku), z politických dôvodov bolo popravených vyše 247 občanov, ako politických väzňov odsúdila súdna moc režimu približne 260 000 ľudí (z nich viac ako 70 000 na Slovensku) a v tábo- roch nútených prác bolo uväznených 22 000 až 23 000 občanov (vrátane 8 240 na Slovensku). Okrem toho na následky väznenia či priamo vo väzniciach zomrelo vyše 4 500 ľudí, mnohí boli v rámci republiky násilne presídlení, ďalší KI MRS_priloha_N-7_Sestava 1 22.6.2020 14:03 Stránka 5

6. odvlečení do gulagov v Sovietskom zväze a inak. Za každým číslom o obetiach sa skrýva konkrétne meno a zničený život režimom perzekvovaného človeka a jeho blízkych. Ich príbehy dokresľujú ľudský rozmer dôsledkov represií komunistického režimu. Totalitnú povahu socializmu v praxi potvrdzuje aj to, že keď sa komunistická strana cítila ohrozená uvoľnením systému, zasahovala represívne, policajnými zásahmi, väznením, fyzickým násilím, a to buď potlačením odporu vlastnými silami alebo za pomoci ostatných štátov, osobitne ZSSR, tak ako u nás v auguste 1968. Represívny charakter režimu sa prejavoval aj v iných podobách. Príkladmi boli nútené internácie, presuny obyvateľov a znemožne- nie bývať vo vlastnej obci, regióne, či v podobe pracovného alebo štu- dijného uplatnenia. Represívny a totalitný charakter režimu vyplynul z podstaty socializmu. Aj v Československu sa potvrdilo, že socialistickú spoločnosť môže udržiavať a zabezpečovať iba centralizovaný, autoritatívny a represívny režim na čele s monopolne rozhodujúcou elitou, ktorá koncentruje moc a inštitucionálne donucuje ľudí. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALISTICKÉ ČESKOSLOVENSKO BOLO PRÁVNYM ŠTÁTOM, KTORÝ ĽUĎOM GARANTOVAL SPRAVODLIVOSŤ „Každý, kto poctivo pracoval a dodržiaval zákony, mohol slobodne prejavovať svoje názory bez toho, aby bol za to akokoľvek postihova- ný“ podľa približne 45 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Československo bolo v rokoch 1948 až 1989 nespravodlivým reži- mom, čo vyplývalo z jeho podstaty, z moci štátostrany nad občanmi, ktorá vychádzala z totalitného rámca právneho systému. Kritériom trestnoprávneho postihu jednotlivca v socializme nebola iba konformita jeho správa- nia voči zákonom, ktoré v mnohých prípadoch protirečili prirodzených právam občanov alebo umožňovali široký výklad represívnych orgánov. Človek sa mohol dostať do problé- mov už napríklad kvôli svojej prí- slušnosti k „buržoáznej triede“, či preto, že znepáčil vtedajšej moci. Zákony boli často len fasádou pre paralelný systém rozhodovania, ktorý nemal oporu v práve, ale ne- umožňoval ani zákonný spôsob nápravy. Vystihuje to vyhlásenie Charty 77, v ktorom sa píše: „Nástrojom obmedzenia a často i úplného potlačenia množstva občianskych práv je systém faktické- ho podriadenia všetkých inštitúcií a organizácií v štáte politickým direktívam aparátu vládnucej strany a rozhodnutiam mocensky vplyv- ných jednotlivcov.“ Ľudské práva sa často nedodržia- vali ani vtedy, keď sa k ich rešpekto- vaniu režim zaviazal vo vnútroštát- nych právnych predpisoch alebo medzinárodne, čo bolo tiež impul- zom pre vznik Charty 77. Socialistické právo charakteri- zovali napríklad vedúca úloha komunistickej strany, princíp „socialistickej zákonnosti“ (namiesto princípu právneho štátu) a vytváranie podmienok pre kolek- tívne vlastnícke vzťahy a centrálne plánovanú ekonomiku. Ústava (explicitne ústava z roku 1960) definovala komunistickú stranu ako vedúcu silu v spoločnosti a štáte. Ústava zároveň zakotvila centrálne riadenú ekonomiku. Prvá ústava z roku 1948 tiež vyme- dzila možnosti „znárodňovania“ a druhá z roku 1960 už zakotvila vlastníctvo výrobných prostriedkov len ako „socialistické“. Ústava garan- tovala ľuďom viaceré iné práva. V socialistickom Československu však vládol princíp „socialistickej zákonnosti“ – dodržiavanie a apli- kovanie právnych predpisov bolo teda podriadené záujmom štáto- strany a cieľu budovania socializmu. Prax sa veľmi líšila od toho, čo znie- sol papier ústav. Nespravodlivosť a represívnosť režimu sa opierala aj o prijaté legislatívne normy. V roku 1948 išlo napríklad o sériu „znárodňo- vacích“ zákonov a vyhlášok a zákon o zriadení táborov nútených prác. Príkladmi zákonov, ktoré umožňo- vali represívne praktiky režimu proti jeho občanom v celom období sú zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky z roku 1948, ktorý umožňoval stíhať v podstate kohokoľvek za čokoľvek, zákon o ochrane štátnych hraníc z roku 1951, ktorý bránil v slobode pohybu a Trestný zákon z roku 1961, ktorý bol primárne určený na ochranu režimu a obmedzovanie slobôd ľudí. ––––––––– MÝTUS ––––––––– ZA SOCIALIZMU SA ŽILO BEZPEČNEJŠIE A BOLA NIŽŠIA KRIMINALITA, PRIČOM SA MENEJ KRADLO „Za socializmu žilo bezpečnejšie a bola nižšia kriminalita a podľa ne- celých 64 % sa za socializmu menej kradlo a podvádzalo“ podľa 79 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Socialistický totalitný režim v Československu bol s jeho syste- matickým vyvolávaním strachu, donucovacími nástrojmi a inštitú- ciami pre jeho občanov perma- nentnou bezpečnostnou hrozbou. Bez systému nezávislého súdnictva a dodržiavania ľudských práv sa mohol stať podľa ľubovôle komunistickej strany ktokoľvek nepriateľom režimu a perzekvovaným. Režimu na to slúžila mašinéria bezpečnostných zložiek represív- neho štátneho aparátu, ktorá bola vybudovaná na prenasledovanie, trestanie, potlačenie či odstránenie pre neho nepohodlných občanov. Komunistický režim to realizoval v rôznej podobe a intenzite počas celého obdobia socializmu. Zákla- dom tejto mašinérie v područí komunistickej strany bola Štátna bezpečnosť. Mala vybudovaný sys- tém donášačov, ktorí za prilepšenie neváhali udávať vlastných príbuz- ných, susedov a známych. Ľudia tak žili v neustálom strachu, že ak sa znepáčia režimu, upadnú do nemilosti a budú potrestaní nielen oni, ale aj ich rodiny. Potvrdzujú to odsúdení v poli- tických procesoch, popravení, pozatváraní vo väzeniach, vysídlení a mnohí ďalší, ktorí boli režimom perzekvovaní. Aj keď sa jeho obeťou mohol stať každý, po zlikvidovaní podni- kateľov sa režim zameral na svojich špeciálnych „triednych nepriateľov“, intelektuálov, Židov, cirkvi. Zároveň sa zameral na „imperialistický“ Zá- pad a NATO. Proti týmto domácim a vonkajším „nepriateľom“ šíril masívnu propagandu, podloženú rôznymi mýtmi a konšpiráciami. Osobitným bezpečnostným pro- blémom bola podriadenosť Česko- slovenska rozhodnutiam Sovietske- ho zväzu, tak v rámci jeho výkladu studenej vojny, ako aj udržiavania kontroly Kremľa nad svojimi sate- litmi. Príkladom toho je okupácia Československa v roku 1968 a ná- sledné vyše dvadsaťročné pôsobenie okupačných jednotiek. Československo bolo počas studenej vojny značne militarizované. Popri armáde existovalo pohraničné a železničné vojsko, paramilitárne buraniemytov.sk KI MRS_priloha_N-7_Sestava 1 22.6.2020 14:03 Stránka 6

7. ľudové milície plnili rolu „ozbrojenej päste robotníckej triedy“, Verejná bezpečnosť (VB) ako súčasť Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) plnila funkciu polície a Štátna bezpečnosť (ŠtB) úlohu tajnej polície. Režim popri systematicky pácha- ných zločinoch pristupoval ku kri- minalite selektívne, mnohých nevin- ných kriminalizoval a štatistiky o nej skresľoval alebo utajoval. Aj dnes dostupné údaje ukazujú na porovna- teľnú kriminalitu za socializmu a dnes. Podľa nich bolo napríklad v roku 1984 oproti roku 2014 viac vrážd, nepatrne menej lúpeží a podstatne menej krádeží. Realita však bola za socializmu horšia, osobitne napríklad v prípade krádeží. Režim totiž toleroval rozšírenú a štatisticky nepodchytenú kriminalitu v duchu dobového hesla „kto nekradne, okráda rodinu“. Keďže šlo o bežný spoločenský fenomén, zároveň vy- tváral možnosť kohokoľvek obviniť z okrádania štátu a podrývania dik- tatúry proletariátu. V socializme celkovo platil dvoja- ký meter pre tých, čo boli verní reži- mu a pre tých, ktorí sa stali nepoho- dlnými, alebo sa verejne postavili proti režimu. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALIZMUS GARANTOVAL ROVNOSŤ Fakty a vyvrátenie mýtu Mýtus rovnosti v socializme spočí- val na falošnom východisku, že ju garantuje vedúca úloha komunistickej strany, čo sa z povahy veci vylu- čuje. Pojmom, ktorý mal vystužiť triedny výklad rovnosti, bol nový človek. Vznikol ako dedičstvo osvietenstva a európskej modernizácie, predo- všetkým v dôsledku industriálnej revolúcie a spoločenských procesov, ktoré s ňou súviseli. Idea „nového človeka“ bola dominantná aj v libe- rálnej demokracii. Vo fašizme a socializme spočívala pri všetkých roz- dieloch na absolutizácii kolektívnej identity nad individuálnou a na totalitnom základe vedúcej úlohy komunistickej strany, čo rovnosť v socializme fakticky vylučovalo. Pojem rovnosti bol v socializme ústavne zakotvený. V Ústave z 9. mája 1948 bola vedúca úloha komunistickej strany zakotvená v štruktúre politického života, založeného na Národnom fronte, znemožňujúcom politickú pluralitu. V Ústavách z roku 1960 a 1968 bol princíp vedúcej úlohy komunistickej strany obsiahnutý priamo v základ- ných článkoch oboch ústav. Vedúcu úlohu komunistickej strany v spoločnosti zabezpečoval v konkrétnej, praktickej forme no- menklatúrny systém kádrovej politiky, od ktorého závisela pracovná a sociálna existencia každého obča- na. Kádrové materiály sprevádzali každého občana od školského veku cez pracovný život až do dôchodku a zasahovali nielen do jeho života, ale aj do života jeho rodinných prí- slušníkov. Ich intenciu vyjadrovali kádrové posudky, spisy s údajmi, názormi a postojmi občanov. Na starosti ich mal kádrový pracovník v každom zamestnaní. Keďže práca bola fakticky povin- ná, v podstate neexistoval nikto, kto by sa mohol pohybovať mimo rám- cov kádrovej politiky. Po roku 1948 bol hlavným kritériom „triedny pô- vod“ a vzťah ku komunistickému režimu, po roku 1970 sa kládol naj- väčší dôraz na vzťah k Sovietskemu zväzu a okupácii Československa v auguste 1968, ktorú komunistický režim charakterizoval ako „bratskú pomoc“. Rovnosť sa zamieňala s rovna- kosťou. Princíp vedúcej úlohy komunistickej strany v spoločnosti viedol však k zvýhodňovaniu členov komunistickej strany a „angažova- ných nestraníkov“ a na druhej strane k diskriminácii všetkých ostatných občanov. V deklarovanej beztriednej spoločnosti tak vznikali nové triedy a socializmus umelo vytváral prí- jmové, majetkové a iné rozdiely. Socializmus zároveň podkopával spravodlivosť, rovnosť pred záko- nom a dôstojnosť každého ľudského života. V socializme existoval široko roz- vetvený mýtus rovnosti ako rovna- kosti inštitucionalizovaných socialis- tických festivít, sviatkov ľudskej kaž- dodennosti (takzvané občianske ob- rady), a osláv práce (1. máj), bojovej pripravenosti (9. máj ako Deň víťaz- stva), jednoty ľudu (spartakiády). Socialistické festivity patrili pritom medzi nástroje komunistickej propagandy. V tejto funkcii nástroja udržiavali a neustále revitalizovali kľúčový a základný mýtus spojený so socializmom a komunizmom. Tým je Marxova, Engelsova a Leni- nova téza historického materializ- mu, podľa ktorej sa dejiny ľudskej spoločnosti uskutočňujú ako záko- nitý pohyb od prvotnopospolnej spoločensko-ekonomickej formácie ku komunistickej a hybnou silou tohto pohybu je robotnícka trieda vedená komunistickou stranou. Každá zo socialistických slávností obnovovala a súčasne potvrdzovala tento mýtus. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALIZMUS VIEDOL ĽUDÍ K MORÁLNEJŠIEMU SPRÁVANIU „Socializmus viedol ľudí k morál- nejšiemu správaniu“ podľa 71 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Socializmus, založený na inštitu- cionálnom donucovaní ľudí, bol vo svojej podstate nemorálny. Systema- ticky podnecoval ľudí k nemorálne- mu účelovému správaniu. Kľúčovým dôsledkom režimu na ľudí bola ich podriadenosť politickej moci. Slobo- du nahradila vynútená poslušnosť a strach ľudí, ktoré v nich komunis- tická moc systematicky vyvolávala. KI MRS_priloha_N-7_Sestava 1 22.6.2020 14:03 Stránka 7

8. buraniemytov.sk Komunistická strana ovládla hospodárstvo, spravodajské a bez- pečnostné zložky, školstvo, kultúru, médiá, vnucovala občanom jej ideo- lógiu a trestala každý náznak odporu. Zároveň od ľudí vyžadovala aj explicitne deklarované stotožnenie sa s režimom (napríklad povinnou účasťou na oslavách 1. mája). Prostredníctvom represívnych opatrení, všadeprítomných očí a uší ŠtB a cenzúry komunisti vyvolávali strach. Socialistická spoločnosť bola spoločnosťou strachu, ktorá vytlačila reálne občianske aktivity do ilegality. Dôsledkom života ľudí v strachu bol aj ich život v lži a v pretvárke (dvojtvárnosti života na verejnosti a doma). Socializmus zároveň v ľuďoch vyvolával nenávisť a závisť. Nenávisť komunisti živili politikou triedneho konfliktu. Komunistický režim nazýval podnikateľov tried- nymi nepriateľmi a roľníkov kulakmi a brali im majetky. Túto nespravod- livosť zaobalili do cieľov „sociálnej spravodlivosti“ a „rovnosti“. Závisť vyplývala predovšetkým z rozporu medzi deklarovaným rovnostárs- tvom a faktickým zvýhodňovaním ľudí, oddaných režimu, či už boli členmi komunistickej strany alebo kádrovo spoľahlivými nestraníkmi. Socializmus nemohol viesť ľudí k morálnejšiemu správaniu, jeho hierachická kádrová politika viedla k hlbokej nespravodlivosti a diskri- minácii, k sociálnej závisti na praco- viskách, v možnostiach životných dráh, v možnostiach vzdelania, pohybu, trávenia voľného času a relaxu. Dodnes v určitej miere pretrvávajú v myslení a konaní ľudí negatívne morálne dôsledky socializmu, potla- čená osobná zodpovednosť, neúcta k vlastníctvu, zmluvám a iným dohodám, korupcia, spoliehanie sa na štát a kultúra závislosti na ňom, závisť a nedôvera k podnikaniu, individuálnemu úspechu, zámož- nosti podnikateľov, k výhodám trhu či zisku. ––––––––– MÝTUS ––––––––– POČAS SOCIALIZMU SI ĽUDIA VIAC POMÁHALI, SOLIDARIZOVALI MEDZI SEBOU A BOLI SI BLIŽŠÍ „Počas socializmu si ľudia viac po- máhali, solidarizovali medzi sebou a boli si bližší” podľa 81 % respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Solidárnosť existovala v socializme v podobe individuálnej solidarity, solidarity v rámci rodiny, malých skupín priateľov a známych, rozličných záujmových skupín (záhradkári, včelári, poľovníci), solidarita v rámci obce a regiónu (solidarita regionálnej príslušnosti). Osobitným druhom bola svoj- pomoc v rámci „výmennej služby“, napríklad pomoci pri stavbách domov a podobne. Ale v alternatívnej kultúre, under- grounde, disente existovala v rozlič- ných typoch udalostí, písania a šírenia publikácií mimo oficiálnej kultúry, v rámci izbových výstav a výstav v prírode, v undergorundových festivitách, koncertoch, festivaloch, priateľských stretnutiach a „stretkách“ v rámci neoficiálnych religióznych štruktúr a podzemnej cirkvi aj rozvet- vená solidarita „postihnutých“. Inštitucionálne však dominovali povinné formy solidarity, povinné členstvo v „dobrovoľných“ organizá- ciách, povinné prejavy štátom urče- nej solidarity (napríklad príspevky na Fond solidarity, povinné akcie Z) či povinné prejavy lojality na verejnosti. Tie krivili morálny kód spo- ločnosti, lebo v skutočnosti neboli dobrovoľné ale povinné a sankcio- nované. Dodnes tak pretrváva podozrieva- vosť k dobrovoľnému angažovaniu sa či neochota k členstvu v organizá- ciách a celková skepsa k súkromnej iniciatíve vo verejnom priestore. ––––––––– MÝTUS ––––––––– MÉDIÁ ZA SOCIALIZMU BOLI SLOBODNÉ A ZOBRAZOVALI SVET PODĽA SKUTOČNOSTI Fakty a vyvrátenie mýtu Socialistický režim fungoval aj vďaka dlhotrvajúcej, systematickej a dôslednej propagande, ktorej nebol ušetrený nijaký jednotlivec. Pri tvorbe tohto iluzórneho sveta, ktorého fragmenty zostali v my- sliach ľudí dodnes, sa stali krivými zrkadlami médiá. Sloboda prejavu bola podobne ako iné práva v socializme iba formálnym zdrapom papiera. V zmysle spoločenského záujmu existovala v komunistickom svete jediná kategória pravdy – pravda totalitnej moci a vládcov. Vzťah k slobode prejavu vyplýval zo sa- motnej podstaty ideológie marxizmu-leninizmu. Tá slobodu tlače nepovoľovala. Funkcia médií bola definovaná klasickou Leninovou triádou – propaganda, organizácia, agitácia. V Československu bola počas rokov 1948 až 1989 systematicky potláčaná sloboda slova a prejavu a média plnili funkciu propagan- distického nástroja vládnucej komunistickej strany. Tá bola najväčším vydavateľom tlačovín, nej podlie- hajúci centralizovaný štátny aparát však mal pod prísnym dohľadom všetky médiá a cenzuroval ich výstupy. Cieľom režimu bolo dosiahnuť, aby médiá vyvolávali súhlas ľudí s politikou a ideológiou komunistickej strany. Médiá mali zdôvodniť, ospravedlniť prax politickej moci a všetky jej opatrenia ukázať ako jediné možné a správne. Hoci sa metódy, ako to dosiahnuť, vzťah režimu k slobode slova sa počas celého obdobia nezmenil. Na ovládnutie médií si režim vytvoril legislatívne predpoklady. Zo zákona zoštátnil médiá, záko- nom 123/1948 o znárodnení poly- grafických podnikov a zákonom 137/1948 o zoštátnení Českosloven- ského rozhlasu. Tlačový zákon 184/1950 zase deklaroval, že „posla- ním tlače je napomáhať budovateľ- skému úsiliu československého ľudu a jeho boju za mier a spolupracovať pri jeho výchove k socializmu“. Ďalšie dôležité legislatívne predpoklady ovládnutia médií a šírenia propagandy boli zákony prijaté v 60. rokoch. V roku 1964 vznikli aj samostatné zákony o Českoslo- venskom rozhlase – 17/1964 Sb. a zákon o Československej televízií – 18/1964 Sb. Nový tlačový zákon 81/1966 Sb. zase explicitne definoval spôsob kontroly médií aj cenzúru. Ďalšími predpokladmi boli perso- nálne čistky a dosadzovanie lojál- nych kádrov do médií. Na doplnenie hermeticky uzavretého priestoru slúžili aj ďalšie cenzúrne inštitúcie, ktoré sa zúčastňovali na kontrole a riadení médií – Československé ústredie knižnej kultúry, ale aj sa- motná ŠtB, ktorá mala na starosti cenzúru poštových zásielok a tlačo- vín zo zahraničia. ––––––––– MÝTUS ––––––––– SOCIALISTICKÝ REŽIM V ČESKOSLOVENSKU ZARUČOVAL NÁBOŽENSKÚ SLOBODU Fakty a vyvrátenie mýtu Režim garantoval náboženskú slobodu už v Ústave 9. mája z roku 1948, pričom v Ústave ČSSR z roku 1960 v druhej hlave v článku 32 stá- lo: „Sloboda vyznania je zaručená. Každý môže vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru, alebo byť bez vyznania, aj prevádzať náboženské úkony, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom“. Ešte predtým, v prvej hlave ústavy, v článku 16 ale stálo: „Všetka kultúrna politika v Československu, rozvoj vzdelania, výchova a vyučo- vanie sú vedené v duchu vedeckého svetonázoru, marxizmu-leninizmu a v úzkom spojení so životom a prácou ľudu“. Keďže v Československu do pádu komunizmu neexistoval Ústavný súd, dialektiku týchto dvoch článkov ústavy mali na starosti komunistickí mocipáni alebo pracovníci Štátnej bezpečnosti. Realita však bola celkom odlišná ako v Ústave. V rámci tézy o nábo- ženstve ako „ópiu ľudstva“ boli cirkvi prenasledované, kňazi boli väznení a odsudzovaní na vysoké tresty v naj- ťažších podmienkach do lágrov, akým bol Jáchymov. Boli rušené cirkevné rády, cirkevné školy, znemožňovalo sa vyučovanie náboženstva, bola po- tláčaná sloboda náboženských médií, médiá boli cenzurované. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa cirkvi a v prvom rade katolícka cirkev, najmä v súvislosti s voľbou Jána Pavla II. za pápeža, začala veľmi aktivizovať. Začali vy- chádzať samizdaty, organizovali sa nočné adorácie mládeže na pútiach, začalo spravodajstvo Hlasu Ameriky o rôznych aktivitách cirkvi i štátu proti cirkvi, začali podpisovky na obranu prenasledovaných. Púte mali masovú účasť (na Vele- hrade sa v roku 1985 zúčastnilo 150 000 veriacich). Podpisovka za slobodu vyznania dosiahla počet 500 000 podpisov. Najvýznamnejšou akciou, v ktorej sa prepojil zápas za cirkevné slobody so zápasom za občianske slobody sa stala Sviečková manifestácia 24. marca 1988, ktorú organizovali v prvom rade Ján Čarnogurský a František Mikloško a stala sa pred- zvesťou Novembra 1989. ––––––––– MÝTUS ––––––––– AJ V OBDOBÍ VLÁDNUTIA KOMUNISTICKEJ STRANY PRED ROKOM 1989 SME MALI DEMOKRACIU A SLOBODNÉ VOĽBY „Pred rokom 1989 existovala so- cialistická demokracia, voľby boli slobodné a demokratické“ podľa viac než tretiny respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Jedna kandidačná listina, jedna strana, jeden hlasovací lístok, jeden kandidát na daný post, ľud voliaci ako jeden muž. Jedna kandidačná listina Národného frontu s domi- nanciou kandidátov Komunistickej strany Československa, ktorá bola podľa článku 4 vtedajšej ústavy ve- dúcou silou v spoločnosti i v štáte. Hlasovací lístok zväčša voliči vkla- dali do urny bez úpravy, málokto si trúfol ísť vo volebnej miestnosti za plentu. Hoci zákon de iure umožňoval kandidatúru viacerých súperov, de facto k tomu nedochádzalo, o post sa uchádzal jeden kandidát. Účasť voličov sa blížila k sto percen- tám. Kto neprišiel „dobrovoľne“ vo- liť, bol podozrivý. Tak vyzerali voľby v totalitnom komunistickom režime pred rokom 1989. Voľby, ktoré ne- spĺňali základné atribúty slobodných volieb v demokratickej spoločnosti. Fakt, že o voľbách konaných v Československu v období pred rokom 1989 nemožno hovoriť ako o slobodných a demokratických, potvrdzuje jeden z respondentov (vek 58 rokov) kvalitatívneho prieskumu FOCUS (2018) realizované- ho formou skupinových diskusií, a to nasledovne: „Neboli to vôbec demokratické voľby. Nemali sme si z čoho vyberať. Bola jedna vládnuca strana a dostali sme jeden lístok. A nemali sme ako teraz, 17 strán a začiarkovať kandidátov. Jedna vládnuca strana, ktorú sme museli voliť. To neboli de- mokratické voľby.“ ––––––––– MÝTUS ––––––––– NÁRODNÉ VÝBORY ZA SOCIALIZMU FUNGOVALI AKO ORGÁNY SÚČASNÝCH SAMOSPRÁV OBCÍ, MIEST A KRAJOV „Národné výbory za socializmu fungovali ako orgány samosprávy v obciach, mestách a krajoch“ podľa viac než dvoch tretín respondentov prieskumu agentúry FOCUS z apríla 2018. Fakty a vyvrátenie mýtu Základné princípy, na ktorých by mala byť v rámci demokratického decentralizovaného štátu postavená územná samospráva, definuje Eu- rópska charta miestnej samosprávy Rady Európy. Národné výbory nespĺňali zá- kladnú definíciu miestnej samo- správy. Charta definuje v článku 3 miestnu samosprávu ako právo a spôsobilosť miestnych orgánov v medziach zákona spravovať a ria- diť podstatnú časť verejných záleži- tostí v rámci ich kompetencií a v zá- ujme miestneho obyvateľstva, pri- čom toto právo vykonávajú rady alebo zastupiteľstvá, ktorých členovia sú slobodne volení na základe pria- meho, rovného a všeobecného vo- lebného práva tajným hlasovaním, a ktoré môžu mať k dispozícii im podriadené výkonné orgány. Národné výbory počas éry ČSSR nespĺňali základnú definíciu miestnej samosprávy podľa tejto charty. Nevykonávali originálne samospráv- ne kompetencie v záujme miestneho obyvateľstva, ale zastupovali štátnu moc a konali v mene a v záujme komunistickej strany, ktorá mala ústa- vou zakotvené postavenie vedúcej sily spoločnosti. Zástupcovia obča- nov v národných výboroch neboli volení v slobodných voľbách. Národné výbory neboli auto- nómne. Ohľadom pôsobnosti územnej samosprávy v článku 4 charta uvádza, že správu verejných vecí vykonávajú prednostne tie or- gány, ktoré sú k občanovi najbližšie, pričom právomoci udelené miest- nym orgánom sú obyčajne plné a výlučné. Tieto právomoci nesmie porušiť ani obmedziť žiaden ústred- ný či regionálny orgán, s výnimkou prípadov ustanovených zákonom. Miestne orgány by mať v medziach zákona plné právo konať vo všet- kých veciach, ktoré nie sú vyňaté z ich pôsobnosti alebo nie sú v pô- sobnosti iného orgánu. Ani tento princíp nebol v rámci hierarchickej štruktúry národných výborov rešpektovaný, keďže národné výbory nižších stupňov podliehali príkazom výborov vyšších stupňov. Národné výbory nemali fiškálnu autonómiu vlastnú samosprávam. Miestne orgány by podľa čl. 9 charty mali mať právo na primerané vlastné finančné zdroje, s ktorými môžu voľne disponovať v rámci svojich právomocí, pričom aspoň časť finančných zdrojov miestnych orgá- nov by mala byť odvodená z miestnych daní a poplatkov, výšku kto- rých majú právo určovať v medziach zákona tieto miestne orgány. Základom finančného hospodá- renia národných výborov bol roz- počet, ktorý si zostavovali ako súčasť štátneho rozpočtu. Miestne národné výbory síce mali podľa zákona právomoc spravovať miestne poplatky ako svoje rozpočtové príj- my, avšak druhy poplatkov, ktoré boli miestne národné výbory povin- né vyberať, určovala vláda a minister financií mohol rozhodnúť i to tom, že jednotlivý poplatok spravujú ako svoj rozpočtový príjem okresné alebo krajské národné výbory. Vláda tiež určovala, kedy a aké sadzby poplatkov určia národné výbory. Národné výbory nemali teda ani skutočnú fiškálnu autonómiu aká náleží skutočne samosprávnym orgánom. Národné výbory neboli samo- správne. V povojnovom období až do roku 1990 na našom území nemožno ani na miestnej a regio- nálnej úrovni hovoriť o správe vecí verejných v samosprávnom zmysle, ale o výkone štátnej moci. O výkone štátnej moci, ktorú reprezentovala de facto jedna strana – Komunis- tická strana Československa, ktorá mala monopol na moc a vládnutie. Projekt Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte realizuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika s podporou John Templeton Foundation. KI MRS_priloha_N-7_Sestava 1 22.6.2020 14:03 Stránka 8

Búrame mýty o socializme

Conservative Institute / Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika

Búrame mýty o socializme