Viac na ake.institute.sk

1. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
1
KONKURENCIA, REGULÁCIA A EURÓPSKA EKONOMICKÁ INTEGRÁCIA
„Skutočný význam ekonomickej integrácie sa kryje s konkurenciou“ a „konkurencia
je v jadre problémov s integráciou..“ (Salin, 2007, s. 70)
I. Rámcové vymedzenie konkurencie a regulácie
I.1 Konkurencia
- spontánny a dynamický proces objavovania, hľadania príležitostí a súťaženia medzi
ľuďmi, v ekonomických procesoch o najvýhodnejšie využitie zdrojov s cieľom
maximalizácie užitočnosti, kde je voľný vstup na trh a spotrebitelia majú slobodu voľby
- definovaná Adamom Smithom ako inštitúcia, ktorá najlepšie chráni individuálne záujmy
ľudí, pričom Adam Smith uvádza, že:
„konkurencia je prejav túžby po zlepšovaní vlastných životných podmienok...“ a
„vzájomná súťaž v rámci obecne akceptovaných a efektívne vynucovaných pravidiel tlačí
na ceny statkov dole smerom k ich prirodzenej úrovni“ (Smith, 2001, xiv – xv)
- predpoklad sebazdokonaľovania - motivačný tlak byť lepší, úspešnejší, tvorivejší, inovať
a poskytovať kvalitnejšie tovary a služby (aj na základe odlišnosti získavať prospech)
- prinášajúca diferencovanú odmenu podľa snahy, väčší výber a slobodu voľby, viac
substitútov a cenovo elastický dopyt, tým nižšie ceny a vyššiu kvalitu (prínosy pre
spotrebiteľov)
- predpoklad slobodného trhu (aj vnútorného trhu v rámci priestoru EÚ), resp. „motor“
neviditeľnej ruky trhu - Adam Smith (Smith, 2001) uviedol, že neviditeľná ruka sa
prejavuje cez proces konkurencie a existencia neviditeľnej ruky trhu reguluje konkurenčný
boj smerom k nezamýšľaným spoločensky pozitívnym výsledkom.
- kľúčový zdroj bohatstva v duchu odkazu Adama Smitha (spolu s deľbou práce),
vychádzajúci z rozdielností medzi ľuďmi a podmienkami, zvýrazňujúci rozdiely (ako
prirodzené v ľudskej spoločnosti) a podporujúci užitočnosť týchto rozdielov – hlavný
prínos konkurencie spočíva v tom, že podporuje diferenciáciu (Salin, 2007, s. 139)
Konkurencia (definovaná ako neustály dynamický proces objavovania) vyžaduje rôznorodosť,
aj to podmienok (inštitucionálnu konkurenciu), nie centrálne zavádzanú harmonizáciu.
Napríklad slovami Salina možno uviesť, že „...konkurencia je možná a žiaduca práve vtedy,
ak sú ľudia odlišní a žijú v odlišných podmienkach...“ (Salin, 2007, s. 68).

2. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
2
Základné teoretické prístupy k jej vymedzeniu:1
1. model dokonalej konkurencie: za zamýšľaný a želateľný výsledok konkurencie
považuje trhovú štruktúru s mnohými malými producentmi, ponúkajúcimi homogénne
a dokonale substitučné statky za rovnaké ceny
2. dynamický model konkurencie: za nezamýšľaný výsledok konkurencie
prostredníctvom trhom vedených výmen považuje diferenciáciu statkov rôznych
predávajúcich, ktorí sú motivovaní ponúkať lepšie statky za nižšie ceny
I.1.1 Neoklasický model dokonalej konkurencie
Hlavní predstavitelia: Léon Walras, Alfred Marshal, Frank Knight (napríklad prostredníctvom
Risk, Uncertainty and Profit, 1921)
- koncept racionálneho a dobre informovaného rozhodovania sa jednotlivcov
Predpoklady modelu:
1. nekonečne veľa malých a nezávislých predávajúcich a nakupujúcich, z ktorých nikto nemá
silu ovplyvniť cenu výrobku [cena je externe daná – dokonale konkurenčný podnik je
„príjemcom“ trhovej ceny – „price taker“]
2. homogénne (resp. porovnateľné), zameniteľné a deliteľné produkty (dokonalé substitúty)
3. vzájomne dokonale symetricky informovaní „hráči“ na trhu: všetci disponujú všetkými
relevantnými informáciami
4. iné: napríklad rovnaké a nemenné podmienky, voľný vstup na trh, nijaké bariéry,
racionalita subjektov a nulové transakčné náklady
- rovnovážne trhy – trhy sa prostredníctvom zmien cien neustále vracajú do rovnováhy
- definuje konkurenciu z hľadiska výsledkov: predpokladajúc rovnovážny stav, dokonale
elastický dopyt, rovnovážnu cenu (statický model s dokonalými podmienkami a racionálne
konajúcimi subjektmi)
- základ súčasnej mikroekonómie a vysvetlenia niektorých ekonomických vzťahov v rámci
modelu „ekonomickej rovnováhy“
- základ napríklad pre protimonopolnú politiku a inú legislatívu vlád a Európskej únie (tým
základ aj pre európsku integráciu)
Hlavné systémové problémy tohto prístupu:
- opiera sa o nerealistické a neuskutočniteľné predpoklady – vzájomná rozpornosť
jednotlivých predpokladov
- popiera podstatu informácií a ich rozptýlenosti v ľudskej spoločnosti,..
- relativizuje využívanie úspor z rozsahu, tvorby inovácií (Schumpeter) a výhodnosť
zlučovania firiem pre nich, ako aj pre spotrebiteľov
- popiera podstatu ľudského konania na trhu (vrátane nezámerného spozorovania toho, čo
už bolo poznateľné)2
a prirodzené rozdielnosti (ľudí aj podmienok)
1
Podľa Salin (2003).
2
Kirzner (1998), s. 38.

3. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
3
- relativizuje využiteľnosť komparatívnych výhod a konkurencie v trhových procesoch
výmen, podložených prirodzenou rôznorodosťou (výhodnosť pre obe strany)
- relativizuje a nedoceňuje úlohu technologických a iných (finančne náročných) inovácií a
dynamiky trhovej ekonomiky kapitalistickej spoločnosti (definovaných napríklad
Josephom Schumpeterom)
- umožňuje len krátkodobý zisk, nie dlhodobý (nulový zisk, ak by mala existovať
„dokonalá konkurencia“, s identickými výrobcami)
- hypotetický (sociálno-inžiniersky) konštrukt, ktorý nemôže existovať – snaha napasovať
teoretické predpoklady do reality
- spolieha sa na subjektívne (arbitrárne) rozhodnutia centra - pri nesplnených
predpokladoch v praxi (vo väčšej alebo menšej miere) implikuje normatívne pasce
(snahou napasovať teoretické predpoklady do reality): napríklad „trhovú moc“ a „trhové
zlyhania“
- odrazový mostík (zámienka) pre (centrálne plánované) regulácie (cien, legislatívu
protimonopolnej politiky, znárodňovanie) a vznik (administratívnych) monopolov
a arbitrárne definovanie konkurencie = centrálne plánovanie (napr. na úrovni EÚ)
- popiera podstatu konkurencie a jej výsledkom je obmedzovanie konkurencie
I.1.2 Dynamický (nerovnovážny) model konkurencie (model podnikateľského objavovania)
Hlavní autori: Ludwig Mises, Friedrich Hayek (prostredníctvom napríklad Individualism and
Economic Order z roku 1948 a „Competition as a Discovery Procedure“ z roku 1978) a Israel
Kirzner (napríklad prostredníctvom Competition and Entrepreneurship z roku 1973)3
- konkurenciu definujú ako súčasť spontánneho poriadku (spontaneous order), postaveného
na ľudskom konaní (human action), ako „neustály dynamický a spontánny proces
objavovania a hľadania príležitostí“ (Hayek, 1948 – vzájomné učenie sa), kde je sloboda
vstupu na trh, podnikania, výstupu z trhu a sloboda voľby spotrebiteľov
- objavovanie – vychádza z nezámerného spozorovania a využitia známej, ale zatiaľ
nevyužitej, príležitosti pri akceptovaní prirodzených rozdielností ľudí a podmienok (akt
objavenia: keď niekto spozoruje, čo bolo doteraz prehliadané a zrealizuje to - preferencie)
- základ: podnikateľské objavovanie - špekulácie podnikateľa, nesúceho riziko
- konkurencia znamená diverzifikáciu a vedie k snahe odlíšiť sa (vrátane využitia
príležitostí, ktoré iní nedocenia) a k získaniu dominantného (monopolného) postavenia
- stav neustálej nerovnováhy: dynamický model nedokonalých subjektov s nedokonalými
informáciami a v odlišných (inštitucionálnych) podmienkach - inštitucionálna konkurencia
- dynamický model predpokladá nerovnováhu ako priestor pre produktívnu zmenu
- rozptýlenosť informácií v reálnom živote – potvrdenie nemožnosti „optimálnej“
(celo)spoločenskej efektívnosti a fungovania „dokonalej konkurencie“
- predpoklad: slobodný vstup na trh, nijaké vládne bariéry aj podnikania a výstupu z trhu
a jasné, identifikovateľné, rešpektované a ochraňované vlastnícke práva
3
Viac napríklad v Kirzner (1998) a Salin (2003).

4. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
4
Regulácia(e)
Regulácia: usmerňovanie ľudského správania pravidlami alebo reštrikciami (najširšie)
Základné formy regulácií:
1. vládne, nadnárodné a iné ľuďmi (zámerne) vytvárané zásahy, osobitne zákonné
reštrikcie (obmedzenia)
2. spontánne pravidlá – neformálne, nezámerné, trhové regulácie – ako súčasť pravidiel
v rámci spontánneho poriadku
Ad. 1. Vládne regulácie (intervencionizmus) – prekážky konkurenčného procesu objavovania
- v ekonomických procesoch – ako (zámerné) usmerňovanie hospodárskej činnosti
súkromného sektora byrokratickým centrom – regulácie v užšom význame
- (riadené) zásahy zvonka do fungovania vnútorného systému (znamenajúce ilúziu účinného
rozhodovania centra a „objektivizácie“ rozhodnutí)
- základné typy: legislatívne reštrikcie, normy/štandardy a iné formy homogenizácie
(harmonizácie), finančné zásahy (poplatky, pokuty, dotácie) a iné zásahy do trhu a pokusy
ovplyvňujúce trhové výsledky (regulácie cien, miezd, „podpora zamestnanosti,..)
- zdôvodnenie ich zavádzania: motivácia - voliči a záujmové skupiny, zámienky: „trhové
zlyhania, riziká monopolov, verejný statok, asymetrické a neúplné informácie“ a iné
- vládne a iné centrom zámerne produkované regulácie (idúce nad rámec univerzálnych
pravidiel ochrany slobody) – systémovo (nielen ekonomicky) spochybniteľné, keďže sa
(nereálne) predpoklad, že centrálny plánovač môže rozhodnúť za ostatných efektívnejšie
a účinnejšie
- regulácie pre vytváranie „dokonalej konkurencie“ – harmonizácie („pravidiel“) v EÚ
(snaha o umelé znižovanie prirodzených rozdielov)
- dôsledky – regulácie napríklad mýlia subjekty (vysielajú falošné signály) - umelo menia
rozhodnutia ľudí a narúšajú ich ekonomické kalkulácie – slovami Frédérica Bastiata to
znamená, že „ľudia sa stávajú pre [centrálnych plánovačov] iba inertnou hmotou,
pasívnymi časticami, pohybu zbavenými atómami...“ (Bastiat, 2000, s. 30).

5. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
5
II. Európska ekonomická integrácia (v kontexte konkurencie a regulácií) 4
II.1 Podstata súčasne prebiehajúcej európskej ekonomickej (aj politickej) integrácie
Európske ekonomická integrácia (EEI):
- podriadená politickej centralizácii, kde namiesto pôvodných myšlienok slobodnej výmeny
a bezcolnej zóny voľného obchodu čoraz viac prevládajú centrálne regulácie a centrálne
riadené harmonizácie podmienok,
- živená ilúzia, že „EEI v podobe ako prebieha je nevyhnutná (napríklad pre spoločný trh) a
je pre občanov automaticky výhodná“,
- zdôvodňovaný smer – vytváraním spoločného trhu a („dokonalej“) konkurencie,
- reálne je proti spontánnemu poriadku, princípom ekonómie, trhu, konkurencii, zdrojom
bohatstva, ľudského konania, zodpovednosti a proti princípom slobody a prosperity,
- východisko: nerešpektovanie hraníc rozumu a poznania jednotlivca“ (konštruktivizmus),
nerešpektovanie alebo opomínanie princípov ekonómie a podstaty trhu,
- na začiatku sčasti s dobrým smerovaním - oficiálne budovaná na štyroch základných
slobodách: sloboda výmeny tovarov, služieb a sloboda pohybu osôb a kapitálu a
ekonomická integrácia mala smerovať na vytvorenie spoločného trhu s bezcolnou úniou
(nestalo sa však tak),
- tieto slobody a tiež aj trhové výmeny však sú však prirodzené človeku v dobrovoľných
vzťahoch, nie vládami, či nadnárodnými centrami dávané (naopak, vlády a EÚ ich
obmedzili v minulosti a obmedzujú v súčasnosti)
- ekonomická integrácia bola od začiatku de facto podriadená politickej a zastrešená
konceptom stále užšej únie - bol už súčasťou Preambuly Zmluvy o EHS, a tým aj
Rímskych zmlúv z roku 1957.5
Navyše už založením ESUO (Európskeho združenia uhlia
a ocele) vznikla prvá európska regulačná a výkonná inštitúcia – Vysoký úrad, predchodca
Európskej komisie.
- EEI bola od začiatku a stále (viac) je podriadená politickej integrácii a stále viac
dominantnými prvkami európskej (ekonomickej) integrácie sú centrálne regulácie
a harmonizácie
Európska integrácia naštartovala kombináciou pozitívnych a negatívnych trendov. Dnes sa
však potvrdzuje, že tie nepriaznivejšie boli hlbšie a pevnejšie zakorenené. Následne totiž
prevládli.
Jej architekti nerešpektujú „hranice rozumu a poznania jednotlivca“, definované Friedrichom
Hayekom a ani jeho výstrahy o tom, že „problémy vyvolané vedomým riadením
ekonomických záležitosti na národnej úrovni sa zvýrazňujú, ak sa to isté skúša na
nadnárodnej úrovni...rastie nevyhnutnosť spoliehania sa na donucovanie“ (Hayek, 2001, s.
108-181).
4
Vychádza sa najmä z Gonda (2013) a Gonda (2018).
5
Spolu so Zmluvou o EHS bola v rámci Rímskych zmlúv podpísaná Zmluva o Európskom spoločenstve pre
atómovú energiu (Euratom). Rímske zmluvy často uvádzajú ako oficiálny začiatok európskej integrácie.
Príkladom je Biela kniha, konkrétne predslov Jeana-Clauda Junckera v nej. Predchádzala im však Schumanova
deklarácia z roku 1950 a Zmluva o založení Európskeho združenia uhlia a ocele (ESUO) z roku 1951 (ktorá
vstúpila do platnosti v júli 1952 a účinnosť jej vypršala v roku 2002).

6. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
6
Prenášajú ekonomický nacionalizmus, intervencionizmus a prerozdeľovaciu pascu sociálneho
štátu na európsku úroveň a k tomu pridávajú ďalšie zásahy do konaní ľudí.
Myšlienky štyroch ekonomických slobôd tak sú čoraz viac valcované:
a) politickou centralizáciou Únie,
b) rastúcim intervencionizmom podnikania a životov ľudí a
c) vyvolávaním morálneho hazardu.
Ad a) Centrálne harmonizovanie a prenášanie kompetencií na európsku úroveň
Najmä od 90-tych rokov sa eur. lídrom postupne „darí“ centralizovať mnohé politické
rozhodnutia národných štátov, a tým výraznejšie posúvať a posunúť podmienky k politickej
únii.
Európski lídri pod eufemistickými zámienkami „stále užšia únia“, „viac Európy“ a
„harmonizácia“ salámovou metódou presúvajú národné kompetencie na európsku, centrálne
zjednocujú podmienky a kartelizujú politické opatrenia.
Z Európskeho spoločenstva uhlia a ocele s pár čiastkovými kompetenciami je dnes Únia s
mnohými kompetenciami, so spoločnou menou a aktívnou centrálnou bankou, s de facto
ústavou a prezidentom a tvorenou bankovou, fiškálnou a transferovou úniou.
- Jednotný európsky akt (s účinnosťou od roku 1987),
- Maastrichtská zmluva a vznik EÚ (s účinnosťou od roku 1993),
- Ekonomická a menová únia (EMU) a euro (od roku 1999) – kľúčový nástroj politickej
centralizácie
- minimálne sociálne štandardy (min. sociálne dávky,..) a minimálne sadzby niektorých
daní,
- Lisabonská zmluva (účinná od 1. decembra 2009),
- prezident EÚ,
- dočasný euroval a trvalý euroval (Európsky stabilizačný mechanizmus - ESM),
- Zmluva o stabilite, koordinácii a správe v hosp. a menovej únii („fiškálny kompakt“),
- Koncepcia rozsiahlej a skutočnej hospodárskej a menovej únie (prijatá 28.11.2012),
- Európska banková únia so spoločným európskym dohľadom nad bankami
(realizovaná),
- európska daň z finančných transakcií (schválená jedenástimi krajinami EÚ),
Základné zmluvy EÚ (na rozdiel od Ústavy USA) umožňujú neustále rozširovanie jej
kompetencií. Väčšinové hlasovanie to ešte uľahčuje
Dôsledok: väčšie koncentrovanie moci, obmedzovanie slobôd, konkurencie s diverzitou,
nárast finančnej a regulačnej záťaže a protireakcie v podobe nacionalizmu
Mýtus: centrálne harmonizované podmienky: nutný predpoklad spoločného trhu, konkurencie
a ekonomickej integrácie.
K harmonizovaniu podmienok pristupuje EÚ s cieľom vytvárania konkurenčných podmienok
pre vnútorný trh. To je však omyl. Riadená harmonizácia zhoršuje podmienky pre
konkurenciu - spôsobuje spriemerovávanie a brzdí snahy byť lepším a úspešnejším,

7. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
7
obmedzuje konkurenciu a presúvanie sa za lepšími podmienkami, tým spôsobuje znižovanie
rastu ekonomickej výkonnosti a životnej úrovne obyvateľov Únie.
Kľúčovým zdrojom bohatstva však je neobmedzovaná konkurencia, ktorá vyžaduje rôznosť
(aj podmienok), nie harmonizáciu. Napríklad slovami profesora ekonómie Pascala Salina
možno uviesť, že „...konkurencia je možná a žiaduca práve vtedy, ak sú ľudia odlišní (snažia
sa odlíšiť, byť iní) a žijú v odlišných podmienkach...“6
. Naopak, konkurencia vytvára
diferenciáciu, rozdiely medzi ľuďmi (napríklad aj v príjmoch), ktoré sú prirodzené a potrebné.
Riadená harmonizácia nie je potrebná, ale je škodlivá pre fungujúci (spoločný) trh
a ekonomickú integráciu. Spoločný trh a ekonomická integrácia totiž vyžadujú konkurenciu
a neexistenciu prekážok pre slobodnú výmenu, nie riadenú harmonizáciu. Zhora
uskutočňovaná harmonizácia je preto hlavný chybný pilier, na ktorom je stavaná ekonomická
integrácia v Európe.
Ad b) Rastúci nadnárodný intervencionizmus, korporativizmus a byrokratický aparát
Európska komisia chŕli každoročne viac ako 1000 legislatívnych aktov7
s ďalšími reguláciami
aktivít ľudí na vnútornom trhu Únie a v zahranično-obchodných výmenách s vonkajším
svetom. Podľa britského združenia Taxpayers´Alliance predstavujú celkové náklady regulácií
EÚ až 1,2 bil. eur ročne, resp. 2460 eur na jedného obyvateľa Únie.8
Problémom je enormné množstvo a nárast európskych regulácií a iných intervencií (na
vnútornom, aj vonkajšom trhu Únie) presúvané z národných úrovní a vytvárané EÚ, najmä
Európskou komisiou (EK). Prispieva k tomu organizovanejšie a efektívnejšie prepojenie
technokratov EK a lobistov s menšou (politickou) kontrolou a brzdou ako v jednotlivých
štátoch (tým predstavuje väčší problém ako na národných úrovniach).
Ide napríklad o nasledovné regulačné a dotačné mechanizmy v EÚ:
- povinné dodržiavanie technických, ekologických, bezpečnostných, pracovných a iných
administratívnych a technických noriem
- regulácie podnikania a obchodu vo vnútri Únie, napríklad:
- produkčné kvóty, dotácie a minimálne ceny (napr. minimálna cena cukru) – aj ako
súčasť Spoločnej poľnohospodárskej politik,
- regulácie a obmedzenia na trhoch práce (obmedzenia týkajúce sa pracovného času
a iné obmedzenia trhu práce, vrátane napríklad kvóty pre ženy v riadiacich orgánoch
spoločností)
- regulácie obchodu a predaja statkov v Únii, napríklad obmedzenia predaja (napr. zákaz
používania klasických žiaroviek, vysávačov s vyšším príkonom) a presnej podoby
produktov (vínových fliaš, rajčín, uhoriek a pod.),
- iné – zákaz rozlišovania poistných sadzieb medzi mužmi a ženami, povinné záručné
doby a pod.
- Spoločná poľnohospodárska politika, vrát. cenových regulácií a dotácií s dopadom na
nižšiu efektivitu farmárov, plytvanie, vytváranie prebytkov a vyšších cien ich produktov;
6
Salin (2003).
7
Napríklad Richard Williams (2016) uvádza, že 1700 ročne a Daniel Hanan (2014) až 3000 ročne.
8
Sinclair, Squire (2009)

8. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
8
- iné prerozdeľovacie fondy, vrát. dotáciíe subjektom do „zaostávajúcich“ regiónov
s cieľom znižovania rozdielov (v praxi však nedosahovaného)
- regulácie na finančných trhoch
- regulácie a dotácie v rámci spoločnej energetickej politiky
- protimonopolná politika (sankcie Microsoftu, podpora konkurentovi Google,..)
- obmedzenia zahranično-obchodných výmen s krajinami, ktoré sú mimo EÚ (dovozné
a vývozné kvóty, licencie, clá a pod.), antidumpingové clá (napríklad na obuv z Číny),
kvantitatívne obmedzenia dovozu, subvenčná podpora vývozu do tretích krajín (napríklad
obilia, cukru, hydiny, ovocia..)
Dôsledkom regulácií je podkopávanie konkurencie, slobody voľby, vyššie náklady
podnikateľov a ceny spotrebiteľov, tým aj nižšej životnej úrovne ľudí.
Osobitné problémy spôsobujú prerozdeľovacie pasce Spoločnej poľnohospodárskej politiky,
eurofondov a bail-out fondov.
Ich dôsledky: finančná záťaž na daňovníkov a spotrebiteľov, ekonomicky perverzné
motivácie spoliehania sa na cudzie zdroje + vedú k neproduktívnejšiemu (menej
podnikavému a invenčnému, aktívnemu) mysleniu a konaniu ľudí a používaniu
zdrojov, až ku korupcii.
Sprievodnou systémovou črtou a inherentnou súčasťou a predpokladom inflácie regulácií
a ďalších opatrení a politík EÚ je neustále bujnejúci jej byrokratický aparát. Nevolení
byrokrati majú nielenže v korporativistickom prepojení silné rozhodovacie právomoci, ale
zároveň rozširujú počty rôznych inštitúcií a agentúr, zamestnancov a externých
spolupracovníkov.
Ad c) Inštitucionálne nastavenie a politiky podporujúce morálny hazard
- menová únia bez reálnej hrozby defaultu a bankrotu a odchodu krajín z nej: implicitné
záruky, udržanie za každú cenu,..
- eurotragédia obecnej pastviny: motivácie vlád byť čiernymi pasažiermi a prenášať záťaže na
držiteľov eura, daňovníkov a voličov v iných členských krajinách
- bail-out, vrát. eurovalov (dočasný a potom trvalý, ktorý odsunul záväzky zadlžených vlád
a bremeno krytia v prípade ich nesolventnosti preniesol z veriteľov (bánk) na daňovníkov
eurozóny
- tvorená banková únia (spoločný rezolučný fond a plánovaný európsky systém ochrany
vkladov)
- najmä ECB a jej nakupovanie štátnych a iných dlhopisov, vrát. kvantitatívneho uvoľňovania
(QE)
Dôsledky:
- nárast verejných dlhov v eurozóne (z 6 bil. eur v roku 2007 na 9,9 bil. eur v r. 2018)
- neochota vlád šetriť, realizovať ekonomické reformy a ozdraviť bankový sektor sektor,
- vytlačovací efekt (crowding out effect)
- prehlbovanie cyklických výkyvov,
- podkopávanie hodnôt ako zodpovednosť,

9. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
9
- vyvolávanie nacionalizmus s negatívnymi vyhraneniami voči iným (riziko pre
bezpečnosť)
II.2 Alternatívy európskej ekonomickej integrácie
1. Status quo (menová únia bez fiškálnej únie) - „pokračovanie v súčasnom smerovaní“
(scenára podľa Bielej knihy)
2. Politická únia (menová únia s fiškálnou úniou) – „oveľa viac spoločne“
3. Viacrýchlostná únia – „tí, ktorí chcú, robia viac“
Žiaduce podoby budúcej integrácie a spolupráce v Európe:
4. Reformné presmerovanie EÚ a integrácie v nej (sčasti aj scenáre Bielej knihy „iba
jednotný trh“ a „menej, ale efektívnejšie“)
5. Ekonomická integrácia mimo EÚ
Alternatíva 1: Status quo
Kombinácia národných fiskálnych politík s nadnárodnou menovou politikou – jej udržiavanie
by vyžadovalo značné dodatočné náklady.
Eurozóna systémovo motivuje k zadlžovaniu jej členov prostredníctvom viacerých kanálov
rozpočtovej nedisciplinovanosti. V menovej únii so spoločnou menovou politikou a rôznymi
národnými rozpočtovými politikami v prirodzene rozdielnych oblastiach je euro kanálom
fiskálneho čierneho pasažierstva.
Vlády vedia, že sa im oplatí cez deficit a dlh prenášať financovanie časti svojich programov aj
na iných – držiteľov eura mimo hraníc ich krajiny. Oplatí sa im rozpočtovo
nezodpovednejšími a byť čiernymi pasažiermi iných (zodpovednejších) v eurozóne ako byť
obeťou čierneho pasažierstva iných. Dochádza k eurotragédii spoločnej pastviny -
motiváciám vlád eurozóny externalizovať náklady (spojené s dôsledkami deficitov verejných
financií) cez financovanie eura a pokles jeho kúpnej sily na všetkých členov - aj na
daňovníkov a voličov mimo ich krajiny.
Dnešná eurozóna nemá a v dohľadnom čase pravdepodobne ani nebude mať aj bez zmeny
vytvorené pevné základy pre jej dlhodobé fungovanie bez výraznejších dodatočných
nákladov, potrebných na krytie dôsledkov cyklických výkyvov a/alebo finančných otrasov
a inflácii.
Predstavuje to vysokú náchylnosť ekonomických subjektov a oblastí na cyklické výkyvy,
nízku schopnosť subjektov pružne reagovať na externé šoky a riziko finančných otrasov
v eurozóne. Euro nie je záruka finančnej stability. Naopak, je zdrojom finančnej nestability.
Osobitným problémom je konflikt medzi štedrými a nákladnými sociálnymi systémami,
nepružnými podmienkami na trhoch a podmienkami pre funkčnú menovú úniu. Otmer Issing:
„Európsky sociálny model je rozpore s požiadavkami na fungovanie EMU. Požiadavky
sociálnu úniu podľa Európskeho sociálneho modelu smerujú k reguláciám na trhu práce,
ale menová únia vyžaduje opak: väčšiu pružnosť na trhu práce." (Issing, 1997, s. 9)
Práve tlaky na financovanie dôchodkových schém považuje William Niskanen za

10. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
10
„...najväčší hroziaci asymetrický šok vyplývajúci z rozdielov medzi systémami
dôchodkového a zdrav. poistenia v členských krajinách (..) a zdroj rozpadu
eurozóny“.9
Dnešné nastavenie eurozóny, vývoj v nej v súčasnosti a z neho vyplývajúce pokračovanie
vývoja do budúcnosti potvrdzuje zlyhanie politického projektu eura. Negatívne dosahy by sa
za nezmenených podmienok ešte viac prehlbovali.
Tomu by sčasti bolo možné zabrániť a súčasné nastavenie eurozóny by bolo možné udržiavať
bez katastrofických nákladov, ak by došlo k zmenám, zameraných na riešenie príčin
problémov dlhovej kríz, napríklad riadenými štátnymi bankrotmi, zavedením komoditného
krytia eura a striktnejšími a vymáhateľnými pravidlami rozpočtovej disciplíny.
Ak k podobným reformným krokom nedôjde, tak pokračovanie súčasného nastavenia bude
prehlbovať finančné a iné problémy s vyvolávaním značných nákladov na udržanie eurozóny
a rast pnutí medzi národmi. To bude čoraz silnejšou zámienkou nadnárodných plánovačov
v Európe na presadenie inej alternatívy: smerovanie k politickej únii a euroštátu.
Tento scenár je nereálny z dôvodu, že po rozhodnutí britských voličov o Brexite a pri
súčasných problémoch v EÚ (najmä v eurozóne) majú európski lídri silnú motiváciu niečo
zmeniť na súčasnom stave európskej integrácie.
Alternatíva 2: Smerovanie k euro-štátu
Tieto disproporcie a náklady = argumenty euro-plánovačov pre zdôvodňovanie pokračovania
centralizovania a harmonizovania podmienok v Únii až k euro-štátu.
Najpravdepodobnejší a rizikový scenár práve trend ďalšieho prehlbovania centralizácie Únie,
aj s rastúcimi protireakciami naň a z toho vyplývajúce konflikty.
Jeho dotiahnutie do centrálneho, sociálneho a zadlženého štátu pritom predstavuje
najrizikovejšiu alternatívu. Jej dôsledkom by bola koncentrácia moci na európskej úrovni,
s vysokou infláciou, znižovanou prosperitou, a to pod stálym rizikom finančného kolapsu
a neriadeného rozpadu eurozóny.
Stojí to viacerých euromýtoch, napríklad:
- „Európsky ideál prekonáva národný nacionalizmus a garantuje predchádzanie
opätovnému vypuknutiu vojny v Európe.“
- „zjednotená [politicky centralizovaná] Európa zvýši jej prosperitu“.10
Dnešné smerovanie európskej integrácie prenáša napríklad národné regulácie a nacionalizmus
na európsku úroveň a je zdrojom dodatočných pnutí a rozkolov v EÚ. Dôsledkom sú hlbšie
a závažnejšie problémy a ohrozenia slobody, prosperity a spolunažívania ľudí v Európe, ktoré
môžu viesť k neriadenému rozpadu Únie a konfliktom medzi národmi v nej. Josef Šíma
k tomu napríklad uvádza:
„Nebezpečenstvo vypuknutia vojny je nutné hľadať vo vnútri politických celkov. Je
logické, že centralizácia politickej moci toto nebezpečenstvo ešte zintenzívňuje.
Vytvorenie inštitúcií európskeho superštátu zvyšuje odstredivé tendencie, ktoré by
v budúcnosti mohli viesť k rozpadu budovaného euroštátu.“ (Šíma, 2001, s. 100)
Spomedzi skúseností z minulosti pripomeňme napríklad rozkvet obchodu, prosperity
a slobody v politicky decentralizovaných a konkurujúcich mestských a iných oblastiach
9
Niskanen, W.: „Alternatívy politickej a ekonomickej budúcnosti Európy“, v Gonda – Chalupníček (2007)
10
Pozri tiež Šíma, 2001, s. 99-107.

11. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
11
dnešného Severného Talianska a Nemecka a rozmach bohatstva, invencií a pod. v slobodných
kapitalistických štátoch v Európe s malými právomocami vlád v 19. storočí. Obdobie 19.
storočia pritom bolo obdobím nielen ekonomického, technického a kultúrneho rozkvetu, ale aj
relatívneho mierového vývoja.
Zdrojom poučenia, ale v ich prípade aj mementom, by mali byť negatívne (aj európske)
skúsenosti rozpadov spoločností, menových únií, či zničených životov po snahách o centrálne
vytvorenie veľkých politických celkov v Európe. Platí to v rôznej miere a podobe pre dávny
príklad Rímskej ríše, ako aj pre menové únie vytvárané v 19. storočí (napríklad Napoleonom)
alebo násilné pokusy o vytvorenie veľkých eur. štátov Hitlerom a na východe Stalinom.
Súčasná EEI nerešpektuje podstatu trhu (ako dobrovoľných výmen medzi ľuďmi za určitú
cenu v prostredí konkurencie s diverzitou, bez centrálnych bariér), konkurencie
Vývoj v EÚ potvrdzuje, že euro od začiatku bolo a spolu s európskou dlhovou krízou
čoraz viac je zámienkou na hlbšiu centralizáciu podmienok a politík v Únii.
Ďalším schodom k euro-štátu je harmonizovanie ostatných ekonomických podmienok,
vrátane daňovej a sociálnej oblasti. Europlánovači zdôvodňujú zjednocovanie ďalších
podmienok zdanlivo ekonomicky racionálne, keď udržateľné a relatívne efektívne fungovanie
únie podmieňujú aj rovnakými podmienkami v iných oblastiach, vrátane verejných financií.
Potvrdením toho sú reálne uskutočňované návrhy a kroky, napríklad minimálne sadzby
nepriamych daní a návrh na rovnakú daň z príjmov (v prvom kroku „aspoň“ minimálnu
sadzbu). Rovnaké daňové a sociálne systémy v Únii by znamenali koniec súťaže vlád v
znižovaní daňového a sociálneho zaťaženia. Zmrazilo by to možnosti presúvania sa práce
a kapitálu za lepšími daňovými podmienkami. Pre Slovensko by to znamenalo aj vyššie dane,
komplikovanejší daňový systém a finančne náročnejšie sociálne štandardy.
Ani harmonizovanie daní ako podmienka spoločného trhu neobstojí. Pascal Salin napríklad
:“...z hľadiska ekonomickej teórie a reálneho sveta neexistuje žiadny dôvod na harmonizáciu
DPH, daní z príjmov. Občania buď sťahovaním alebo presúvaním svojich úspor by mali
rozhodnúť, v akom daňovom prostredí a v akom prostredí verejných výdavkov chcú žiť.“11
Výsledkom tejto alternatívnej cesty budúceho vývoja ekonomickej integrácie Európy by tak
mohlo byť vytvorenie euro-štátu s euro-federálnou vládou, dosiahnutou postupným procesom
od EHS (1957) cez ES/EÚ (1993), regulácie a štandardy, cez EMU (1999) k EFU a ESU až
cez euro-ústavu k EPU (euroštátu s federálnou vládou).
Ak by sa však pokračovalo v duchu tejto alternatívy až k jednému spoločnému štátu, tak to
spolu so zvyšovaním regulácie trhu, byrokratizáciou, zhora uskutočňovanou harmonizáciou
a smerovaním k federalizácii únii bude stále viac znamenať obmedzovanie konkurencie a
osobnej slobody, tým viesť k spriemerovávaniu, nižšej efektivite a k brzdeniu produktivity,
aktivity a pružnosti ekonomických subjektov v Únii.
Vzhľadom na doterajší niekoľko desaťročný vývoj európskej integrácie a aktuálne postoje
lídrov EÚ je tento scenár najpravdepodobnejší, minimálne v podobe ďalších prvkov fiškálnej
a politickej únie. Tie by mohli vyplynúť napríklad z ostatných návrhov Komisie na
dobudovanie bankovej únie a eurozóny.12
K dotiahnutiu smerovania do jednotného
európskeho štátu však pravdepodobne nedôjde.
Prirodzenou súčasťou tohto scenára totiž budú aj rastúce a čoraz prudšie protireakcie, trenice
a konflikty, postavené napríklad na racionálnych dôvodoch finančného doplácania na iných
11
Salin (2007), s. 74-76.
12
Viac na webe tu: http://europa.eu/rapid/press-release_IP-17-3721_sk.htm a http://europa.eu/rapid/press-
release_IP-17-5005_sk.htm

12. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
12
alebo na neracionálnych argumentoch nacionalizmu. Osobitnou podalternatívou scenára
politickej centralizácie tak môže byť vystúpenie niektorých krajín z eurozóny a následný
neriadený rozpad eurozóny, prípadne aj EÚ.
Alternatíva 3: Viacrýchlostná únia
Diskutuje sa tiež o viacrýchlostnej únii (v Bielej knihe pod názvom „tí, ktorí chcú, robia
viac“). Reálne uskutočňovanie viacrýchlostnej únie by síce zmiernilo predpokladané
negatívne dosahy, viaceré systémové chyby a ich dôsledky by pretrvávali. Predstavuje
zároveň pascu fiškálnej, prípadne až politickej únie pre členov eurozóny, keďže explicitne
predpokladá, že „skupina krajín vrátane eurozóny a možno aj ďalších krajín sa dohodne na
prehĺbení spolupráce najmä v daňových a sociálnych otázkach. Väčšia harmonizácia
daňových pravidiel..“ (Európska komisia, 2017, s. 20).
Vzhľadom však na ambície európskych lídrov po 60-tich rokoch budovania európskej
integrácie“ nevyzerá reálne a udržateľné dlhodobejšie smerovanie európskej integrácie ako
viacrýchlostnej únie. Pravdepodobnejšie je, že by to časom viedlo k rozštiepeniu EÚ a ostali
by v nej len členovia, „ktorí chcú a robia viac“ na ceste k hlbšej politickej integrácii.
Žiaduce alternatívy
Riešením problémov nie je „viac Európy“ nekritických eurooptimistov, ani nacionalizmus
deštruktívnych euroskeptikov, ale decentralizácia a deregulácia konštruktívne eurokritických
klasických liberálov a thatcherovských konzervatívcov.
Žiaducou alternatívou je pružná, voľnejšia a dobrovoľná integrácia a spolupráca v Európe,
postavená na princípoch slobodnej spoločnosti, a to buď v zreformovanej EÚ alebo mimo nej,
napríklad v rámci EFTA, postavená na tradičných hodnotách a návrate ku koreňom bohatstva,
prosperity a slobody Západu napríklad:
- osobná sloboda a osobná zodpovednosť,
- slobodný trh a zmluvná sloboda
- rešpektovanie vlastníckych práv,
- neobmedzovaná konkurencia s diverzitou,
- individuálne rozhodovanie a súkromné iniciatívy,
- decentralizácia, právo na secesiu,
- svojpomoc, dobrovoľná spolupráca a solidarita,
- šetrnosť, pracovitosť, čestnosť a
- dodržiavanie zmlúv a iných dohôd
= ekon. integrácia a deregulovaná a bezcolná zóna voľného obchodu (slobodného trhu)
Predpokladom bezpečnosti je spolupráca na medzinárodnej úrovni s partnermi, ktorí si viac
ako iní ctia tieto tradičné hodnoty, na ktorých stojí a padá západná civilizácia.
Alternatíva 4: Bezcolná zóna voľného obchodu v zreformovanej EÚ
Zreformovaná EÚ: európska zóna slobodného trhu: združenie nezávislých národných štátov
v deregulovanej a bezcolnej zóne voľného obchodu s dohodnutými výnimkami oblastí,
o ktorých rozhodujú spoločne, typu bezpečnosti (s ostatnými v rámci Schengenu
a NATO).

13. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
13
= presmerovať polit. integráciu k trh. integrácii a inej dobrovoľnej a pružnej spolupráci
Takáto európska zóna by bola bez centrálnych harmonizácií, spoločných politík a inej
politickej centralizácie, ako aj bez ciel a iných vnútorných a aj vonkajších regulácií13
.
Obdobne žiaduce presmerovanie európskej integrácie by si vyžadovalo nielen odbúranie
centrálnych intervencií a regulácií (napríklad v poľnohospodárstve a zahraničnom obchode)
a harmonizácií, ale aj odstránenie inštitúcií, rozmáhajúcej sa byrokratizácie a mechanizmov
umožňujúcich rozhodovania o vlastníctve a nakladaní s vlastníctvom iných ľudí. Súčasťou
toho by malo byť aj doplnenie ďalších slobôd, týkajúcich sa napríklad správy vecí verejných
(politicko-inštitucionálnej konkurencie). Podmienkou toho je garantované právo na secesiu.14
Predpokladom takejto zóny voľného obchodu bez ciel a iných obmedzení nielen vo vnútri, ale
aj voči iným krajinám vo svete, bez všetkých regulácií a smerníc a s neobmedzovanou
konkurenciou na všetkých úrovniach (vrátane v menovej oblasti)15
je odbúra(va)nie
systémových chýb (príčin problémov) dnešnej EÚ a európskej integrácie a zároveň schopnosť
jej členov minimalizovať a účinne reagovať na vonkajšie, aj vnútorné hrozby.
Takáto alternatíva je nepravdepodobná a politicky nepriechodná. Predpokladá totiž vrátiť sa
na začiatok európskej integrácie a k tomu pridať deregulačné a liberalizačné opatrenia, teda
vyžaduje dohody všetkých členských štátov, týkajúcich sa zmien základných zmlúv.
Pozitívny by však bol akýkoľvek posun k nej. Dnes je potrebné aspoň presadzovať akýkoľvek
posun k tomu a brániť pokračovaniu nebezpečného smeru integrácie. Dá sa to napríklad
návrhmi na:
- flexibilitu členov participovania na fáze, rozsahu a prvku integrácie a možnosť vyviazania sa
(opt-out) z každej fázy integrácie (eurozóny,..), spoločnej politiky, prvkov harmonizácie
- jednohlasné schvaľovanie dôležitých súčastí integrácie, striktnejšie subsidiaritu a prípadne
klauzulu na zamedzenie možnosti rozširovania kompetencií EÚ (ako v Ústave USA)
- prehodnotenie opodstatnenosti kompetencií EÚ a zamedzenie ich rozširovaniu (napríklad
obdobnou klauzulou ako má Ústava USA)
- odmietnutie súčasnej a navrhovanej daňovej harmonizáciu a ďalších návrhov na inú
centrálne riadenú harmonizáciu a politickú integráciu
- zamedzenie možnostiam ovplyvňovať legislatívu záujmovými skupinami
- zastavenie a znižovanie počtu regulácií – napríklad pragmatickým pravidlom one in two out
- redukovanie inštitúcií a zamestnancov EÚ
- striktné dodržiavanie no bail out princípu, nebránenie štátnym defaultom a bankrotom,
neumožnením nákupov štátnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou (ECB), zrušením
ESM, spoločného rezolučného fondu a nezavedením spoločného ručenia vkladov
13
Výnimkou sú len univerzálne regulácie garantujúce fungovanie subjektov v slobodnej spoločnosti ako
zmluvnosť a vymáhateľnosť práva - viac v Gonda (2018).
14
Secesia ako právo na „sebaurčenie národov“, či „sebaurčenie iných zoskupení ľudí“ by predstavovala výrazný
klin do centralizačne presadenej európskej integrácie. Výraznejšie by to bolo v prípade dôsledného uplatnenia
secesie až po úroveň jednotlivca, ako ju definoval napríklad Ludwig von Mises (Mises, 1998, s. 92).
15
O to viac, ak by sa jej predstavitelia dokázali dohodnúť s USA na Euro-americkej zóne voľného obchode, či so
zástupcami Severoamerickej zóny voľného obchodu a spoločne by vytvorili Severoatlantickú zónu voľného
obchodu. V súlade so skutočným globálnym trhom by bolo vytvorenie podmienok pre Svetovú bezcolnú
a celkovo deregulovanú zónu voľného obchodu (Svetovú zónu slobodného trhu). Tú možno považovať za jedinú
žiaducu formu globálnej ekonomickej integrácie, ktorá je v súlade s princípmi slobodnej spoločnosti
a slobodného trhu (Gonda, 2013).

14. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
14
- zavedením automatických sankcií v prípade porušenie dohodnutého pravidla (paktu stabilitz
a rastu,..)
- univerzálnou záväznosťou a univerzálnym uplatňovaním každého dohodnutého pravidla
- požadovaním explicitného súhlasu s pravidlom každou členskou krajinou, ktorá ju má
uplatňovať.
Príklady systémových návrhov:
Decentralizácia a politicko-inštitucionálna konkurencia
- zrušenie všetkých dnešných prvkov centrálnej harmonizácie (kompetencií, politík
a podobne) na európskej úrovni, okrem výnimiek oblastí, v rámci ktorých budú členské
štáty spoločne rozhodovať (v prvých fázach presunúť napr. kompetencie ako ochrana
spotrebiteľa, priemysel, doprava, transeurópske siete, cestovný ruch, energetika, kultúra,
vzdelávanie
- umožniť podmienky fungovania menovej konkurencie v chápaní trhovej konkurencie
- zamedziť možnosti prijímania ďalších prvkov centralizácie, centrálnej harmonizácie
a politickej centralizácie
Deregulácia a debyrokratizácia
- zrušenie ciel a iných obmedzení zahraničného obchodu s krajinami mimo EÚ
- zrušenie regulácií obchodu, na trhoch práce a iných trhoch, produkčných kvót a iných
regulačných obmedzení vo vnútri Únie, okrem regulácií, ktoré vymedzujú legitímne
univerzálne pravidlá fungovania slobodnej spoločnosti s trhovou ekonomikou
- zrušenie všetkých spoločných európskych (dotačných) politík a prerozdeľovacích
mechanizmov, vrátane Spoločnej poľnohospodárskej politiky, ESF a iných fondov EÚ
- zrušenie všetkých inštitúcií EÚ (vrátane Európskej komisie, Európskeho parlamentu),
okrem organizačnej platformy, ktorá bude zastrešovať spoluprácu spoločne rozhodujúcich
zástupcov členských štátov vo výnimočných oblastiach
- najskôr zrušiť aspoň Európsky fond pre strategické investície, sprivatizovať Európsku
investičnú banku, Európsky inštitút pre rodovú rovnosť, Úrad spoločenstva pre
odrody rastlín, Spoločný podnik pre čistú oblohu a Spoločný podnik pre
odvetvie biopriemyslu
- prijať záväzok neprijímať nové intervencie, dotačné a prerozdeľovacie politiky,
mechanizmy a iné opatrenia, ktoré nie sú v súlade so zónou slobodného trhu
Viac je v publikácii Reformné presmerovanie EÚ a európskej integrácie (Gonda, 2018).
Alternatíva 5: Ekonomická integrácia mimo EÚ
Obdobná dohoda (všetkých členských krajín) a vývoj európskej integrácie týmto smerom sú
v súčasnosti ťažko predstaviteľné a v praxi realizovateľné. Aj pravdepodobnosť
významnejšieho posunu k žiaducej integrácii v rámci EÚ je zanedbateľná. Naopak, je
reálnym rizikom, že sa v nej budú prehlbovať problémy.

15. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
15
Preto prichádzajú do úvahy aj alternatívy mimo dnešnej EÚ. Vystúpenie krajiny z EÚ pritom
umožňuje článok Zmluvy o fungovaní Európskej únie, aktualizovanej o zmeny podľa
schválenej Lisabonskej zmluvy:
„1. Každý členský štát sa môže rozhodnúť vystúpiť z Únie v súlade so svojimi
ústavnými požiadavkami.
2. Členský štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť, oznámi svoj úmysel Európskej rade. V
zmysle usmernení Európskej rady Únia dojedná a uzavrie s takým štátom dohodu,
ktorá ustanoví spôsob jeho vystúpenia, pričom zohľadní rámec jeho budúcich
vzťahov s Úniou. Táto dohoda sa dojedná v súlade s článkom 188n ods. 3 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie. Uzatvára ju v mene Únie Rada, ktorá sa uznáša
kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu.
3. Zmluvy sa prestanú vzťahovať na dotknutý členský štát odo dňa nadobudnutia
platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade, ak sa tak nestane, dva roky po
oznámení uvedenom v odseku 2, pokiaľ Európska rada jednomyseľne nerozhodne o
predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom.“ (Rada Európskej
únie, 2012)
Jednou z možností žiaducej integrácie a spolupráce v Európe je dnešné Európske združenie
voľného obchodu (EFTA), ktorého vznik iniciovalo a spooluzaložilo v roku 1960 práve
Spojené kráľovstvo. EFTA sa tak stalo alternatívnym integračným zoskupením európskych
štátov k Európskym spoločenstvám. To oproti ním stálo a stojí viac na hodnotách západnej
spoločnosti a princípoch slobodnej spoločnosti a na rozdiel od dnešnej EÚ nie je ani
významne vzdialené od predpokladov žiaducej európskej integrácie. EFTA, v súčasnosti
tvorené Švajčiarskom, Nórskom, Islandom a Lichtenštajnskom, je zónou voľného obchodu
a medzivládnou organizáciou, postavenou na ekonomickej integrácii, nie aj na politickej
integrácii, teda bez colnej, menovej únie a iných nadnárodne harmonizačných prvkov,
spoločných prerozdeľovacích politík (typu Spoločnej poľnohospodárskej politiky)
a nadnárodne riadených regulácií.
Medzi členskými krajinami EFTA nielenže nie sú bariéry zahraničného obchodu, ale na
rozdiel oproti EÚ neuplatňujú ani spoločné colné a iné bariéry voči tretím krajinám.16
Štáty
EFTA majú v súčasnosti (v marci 2018) 26 dohôd o voľnom (slobodnom) obchode a čakajú
na ratifikáciu ďalších dohôd od partnerských krajín po celom svete. Členské štáty si môžu a aj
dohadujú bilaterálne dohody o voľnom obchode s tretími krajinami. Keďže však Nórsko,
Island a Lichtenštajnsko sú spolu s EÚ členmi Európskeho hospodárskeho priestoru, tak
musia spĺňať regulácie, ktoré súvisia s vnútorným trhom, pričom o nich nespolorozhodujú.
Ide však o malý podiel noriem a skôr len o technické normy (podrobne špecifikujúce
napríklad, čo má byť uvedené na obaloch výrobkov), nie zásadnejšie, ktoré by sa týkali
napríklad financií.17
Švajčiarsko má bilaterálne dohody s EÚ a musí podľa nich spĺňať
technické normy EÚ, väčšina regulácii EÚ sa však ani na neho nevzťahuje.
Kľúčové z pohľadu bezpečnosti, vrátane pre Slovensko, je NATO (aj keď nie všetky členské
krajiny EÚ a EFTA sú členmi NATO). Štáty EFTA sú spolu s drvivou väčšinu krajín EÚ
16
Krajiny EFTA okrem Švajčiarska sú však v súčasnosti spolu s členskými štátmi EÚ súčasťou Európskeho
hospodárskeho priestoru (EHP), v ktorom sa uplatňujú nielen pravidlá bezcolného obchodu vo vnútri, ale aj
spoločné regulácie, týkajúce sa ich spoločného trhu.
17
Daniel Hanan (2014) uvádza, že „kým Nórsko muselo prijať viac ako 5000 právnych noriem EÚ od roku
1992, tak Británia počas rovnakého obdobia musela prijať viac ako 3000 každý rok. Podľa prieskumu z roku
2010 museli Nóri implementovať 8,9 % a podľa nórskej vlády z rok 2004 18,5% z celkovej legislatívy EÚ
v danom čase (Hannan, 2014).

16. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
16
členmi Schengenu. Preto bude dôležitý spoločný postup a spoluprácu medzi nimi do
budúcnosti, a to najmä vzhľadom na bezpečnostné vonkajšie riziká intenzívnejšiu v oblasti
účinného reagovania na tieto hrozby.
Iná hypotetická možnosť európskej integrácie je, že vystupujúce krajiny z EÚ vytvoria novú
zónu voľného obchodu, prípadne vzniknú iné integračné zoskupenia. Nie je však vylúčené ani
to, že krajina ako Spojené kráľovstvo nebude formálne v európskych integračných
združeniach a zavedie jednostranný slobodný obchod (obdobne ako keď v roku 1846 zrušilo
Obilninové zákony). Tento návrh presadzuje napríklad skupina britských renomovaných
ekonómov v rámci „Economists for Free Trade“ a think tanku Institute of Economic Affairs
(Minford, 2017 a Dowd, 2017). Návrh sa však nevylučuje s členstvom v EFTA alebo inom
združení voľného obchodu. Bol by to pozitívny signál slobody pre ostatných.
Na druhej strane rizikom a negatívnym signálom Brexitu by bolo, ak by spolu s ním a
s procesom secesie ďalších krajín z EÚ sa politikmi týchto krajín, či aj EÚ, začala výraznejšie
presadzovať opačná politika – nacionalizmu (aj ekonomického) a intervencionizmu až do
podoby obchodných vojen. V takom prípade by to znamenalo významné brzdenie prosperity
a slobody, ako aj zvýšenie rizík pre bezpečnosť ľudí v Európe.
Rizikom vývoja mimo EÚ je tiež, napríklad v prípade slovenskej spoločnosti potenciálne
silnejší a otvorenejší príklon časti politických reprezentantov, elít a občanov na Slovensku ku
kultúrno-spoločenským vzorcom správania, ktoré sú vzdialenejšie princípom slobodných
kapitalistických spoločností a ktoré relativizujú základné hodnoty a inštitúcie Západu. Takým
príkladom je ruská spoločnosť a ohrozením ruská politika, aktívne podkopávajúca tieto
princípy a hodnoty západných spoločností.
Z pohľadu dlhodobo žiaduceho smerovania slobody a prosperity ľudí v krajine mimo EÚ je
preto dôležité sa pridŕžať princípov, na ktorých bol postavený úspech Západu a z ktorých
doteraz čerpajú tradičné západné spoločnosti. Obracať by sa tak prioritne mala na spojencov,
ktorí si viac ctia tieto nosné hodnoty západných spoločností (aj v kontexte ich neustáleho
relativizovania a slabnúceho rešpektu k nim v ostatných desaťročiach).18
Záver
Pre slobodnejšie a prosperujúcejšie podmienky je nevyhnutné tiež podstatne zmenšovať
rozsah a vplyv vlád štátov a iných administratívnych jednotiek a umožniť fungovanie
pravidiel slobodnej spoločnosti a slobodných trhov s reálnou konkurenciou.
Vlády: reformy verejných financií, legislatívny vlastníckych práv a zmluvnosti, deregulácie,..
Občania: nespoliehať sa na zmeny „zhora“ a uskutočňovať aktívne zmeny zdola:
– spontánne alternatívy na súkromnej báze (využívajúc zdieľanú ekonomiku,..)
- hnutie za slobodný obchod, slobodné peniaze, zníženie daní, vplyvu štátu..
- pripraviť sa na alternatívy, krízu: investovať do seba a svojej rodiny (na zvýšenie atraktivity
na trhu práce,..)
18
Mohlo by to vyvažovať potenciálne silnejší (resp. aj otvorenejší) príklon časti politických reprezentatov, elít
a občanov ku kultúrno-spoločenským vzorcom správania, ktoré nestoja na striktných princípoch slobodných
kapitalistických spoločností (prítomné napríklad v ruskej spoločnosti). Samotné vystúpenie z EÚ (s jej čoraz
silnejším dôrazom na centrálne plánovanie, regulovanie a prerozdeľovanie) by zároveň mohlo prispieť
k zmierneniu súčasnému trendu výraznejšieho odkláňania sa od kapitalistických cností slobodných spoločností
(sprievodného javu aj v západnej Európe).

17. Peter Gonda, Akadémia klasickej ekonómie 2019, pracovné poznámky k 5. semináru
17
Literatúra
BAGUS, P. (2012): (2012), „Is There No Escape from the Euro?“, www.mises.cz [„Niet
úniku z eurozóny?“, Konzervatívne listy 6/2012, skrátená verzia v slovenskom preklade]
BASTIAT, F. (2000): The Law. Foundation for Economic Education. New York.
DEO, S., DONOVAN, P., HATHEWAY, L. (2011), Euro break-up – the consequences, UBS
Investment Research, http://bruxelles.blogs.liberation.fr/UBS%20fin%20de%20l'euro.pdf.
GONDA, P. (2013): Eurozóna a alternatívy európskej ekonomickej integrácie. Bratislava.
TRIM s&p.
GONDA, P. (2018): Reformnnné presmerovanie EÚ a európskej integrácie. Bratislava.
Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. [Dostupné na:
https://www.konzervativizmus.sk/article.php?6191]
HAYEK, F. A. ([1944] 2001): Cesta do nevoľníctva. NFAH. Bratislava.
HAYEK, F. A. ([1948] 1996): Individualism and Economic Order. The University of Chicago
Press. Chicago.
HAYEK, F. A. (1978): “Competition as a Discovery Procedure”. In: HAYEK, F. A.: New
Studies in Philosophy, Politics, Economics, and the History of Ideas. London, Routledge,
s. 179-190 [dostupné na: http://mises.org/journals/qjae/pdf/qjae5_3_3.pdf]. ISSINg, O.
(1997): „A German Perspective on Monetary Union“. In: Gedmin, Jeffry (ed.): A Single
European Currency? American Enterprise Institute for Public Policy.
KIRZNER, I. ([1997] 1998): Jak fungují trhy. Liberální institut, Centrum liberálních studií,
MegaPrint Praha. Praha [dostupné na: http://www.libinst.cz/etexts/kirzner.pdf]
KNIGHT, F. (1921): Risk, Uncertainty and Profit. Boston, MA: Hart, Schaffner & Marx;
Houghton Mifflin Co [dostupné na: http://www.econlib.org/library/Knight/knRUP.html].
OPEN EUROPE: Just how big is the acquis communautaire? 2007 [dostupné na:
http://www.openeurope.org.uk/research/acquis.pdf].
SALIN, P. (2003): Ekonomická harmonizace. Liberální institut. Praha [dostupné na:
http://www.libinst.cz/etexts/salin_harmonie.pdf]
SALIN, P. (2007): „Vlastnícká práva, konkurence a Evropská unie.“ In: GONDA, P. –
CHALUPNÍČEK, P. (eds.): Na obranu slobodného trhu. Prešov, Konzervatívny inštitút M.
R. Štefánika, Liberální institut. Bratislava, s. 53 - 79.
SMITH, A. ([1776] 2001): Pojednání o podstatě a původu bohatství národů. Liberální
institut. Praha.
ŠÍMA, J. (2001): Šíma, J. (2001b), Sjednocování Evropy. O hledání evropské identity
a zneužití myšlenky Evropy bez hranic, doktorská disertační práce, Praha, VŠE.
TUPY, M. (2004), USA and the End of the United Europe, Washington, DC., CATO Institute.