Zborník prác zapojených do 2. ročníka literárnej súťaže Š(umenie).

1. Literárna súťaž
Š(UMENIE)
2. ročník
ZBORNÍK
SÚŤAŽNÝCH PRÁC
ww
w.u
7 vyhlasovateľom
200 l et.
súťaže je sk
ule
t@
ule
Občianske združenie ÚLET t.s
k
Kukučínova 23, 040 01 Košice

2. Poďakovanie
Ďakujeme všetkým, ktorí nám poskytli ceny do súťaže
a pomohli pri jej organizácii.
Ceny do súťaže venovali:
Regionálne centrum mládeže, Kukučínova 23, Košice
eRko – REBRÍK – hnutie kresťanských spoločenstiev detí
Ľubo Fedorčák
Záštitu nad súťažou prevzala:
Knižnica pre deti a mládež Košice, Tajovského 9
O program slávnostného vyhlásenia výsledkov sa pričinili:
Študenti košického konzervatória
gitara: Marcel Jurek
Odborná porota:
PhDr. Peter Halász - riaditeľ Knižnice pre deti a mládež
Radovan Brenkus - básnik a prozaik
Mgr. Miroslava Gregová - autorka básnickej zbierky Papierový princ
A samozrejme, ďakujeme úplne všetkým tu nemenovaným jednotlivcom, ktorí nám akokoľvek
pomohli, poradili a pričinili sa o bezproblémový chod celej literárnej súťaže Š(umenie).
organizátori
Vyhlasovateľ a organizátor súťaže:
Vydalo Občianske združenie ÚLET Občianske združenie ÚLET
www.ulet.sk Kukučínova 23, Košice
www.ulet.sk
Rok vydania: 2007
Náklad: 15 ks Kontakt:
e-mail: ulet@ulet.sk
tel. č. : 0902 227 145

3. zborník súťažných prác
Literárna súťaž Š(umenie)
UCTOROP ÁVOLS
2. ročník Keď umenie šumí
ZŠ L. Novomeského
ZŠ L. Novomeského
ZŠ L. Novomeského
ZŠ L. Novomeského
ZŠ L. Novomeského
ZŠ L. Novomeského
ZŠ L. Novomeského
ZŠ L. Novomeského
ZŠ L. Novomeského
ZŠ Košice – Šaca
Občianske združenie Úlet pod záštitou Knižnice
Lit. klub Vánok
Lit. klub Vánok
ZŠ Bukovecká
pre deti a mládež v Košiciach zorganizovalo 2.
ZŠ Polianska
ZŠ Polianska
ZŠ Polianska
ročník literárnej súťaže Š(umenie), do ktorej mali
možnosť zapojiť sa všetky košické základné školy.
Súťažilo sa v dvoch kategóriách poézie a prózy –
obidve kategórie sa týkali prvého a druhého stupňa
základných škôl. Hoci na Slovensku je literárnych
súťaží viac ako dosť, súťaž Š(umenie) splnila svoj
základný cieľ: poskytla aktívny priestor pre literárnu
15 rokov
12 rokov
13 rokov
14 rokov
15 rokov
15 rokov
14 rokov
11 rokov
9 rokov
9 rokov
9 rokov
8 rokov
9 rokov
9 rokov
tvorbu mladej generácie, ktorá sa pod ubíjajúcim
3.D
tlakom masmédií nachádza v čoraz pasívnejších
okolnostiach. No ľudská prirodzenosť chce byť
kreatívna, má snahu objavovať neexistujúce. Keďže neustále zápasí s neaktívnym
prístupom k životu, súťaž určite ponúkla príležitosť, ako mládež môže tráviť voľný
Naša nezmyselná rodina
Ako vznikajú dobrí ľudia
čas. Ide o jednu z rozumných alternatív boja proti rozmáhajúcemu sa mentálnemu
Aj vám sa to môže stať
Krajina dobrodružstiev
úpadku či deštrukcii osobnosti, proti vandalizmu alebo hrozbám drogovej
Tajomstvo tuleňov
závislosti.
Môj tajuplný svet
Môj tajuplný svet
Olympionistka
Matka príroda
Ja a môj sen
Sen o šťastí
Biela zima
Porota v zložení Peter Halász, Radovan Brenkus a Miroslava Gregová
Les šumí
nemala ľahkú úlohu, pretože práce na popredných miestach boli vyrovnané. Stále si
Breza
Sneh
Zima
treba uvedomiť, že literatúra nie je šport, nedá sa merať a jednoznačne rozhodnúť,
kto je najlepší. Vo všeobecnosti sa dá skonštatovať, že viac sa ujala próza ako
poézia čo do kvantity aj kvality. Rukolapne to súvisí s tým, že pre mladých ľudí je
Dominika Dzubajová
tvorba poézie náročnejšia, pokiaľ ide o invenčné nápady, dodržiavanie istej formy
Simona Gašincová
Zvláštne ocenenie: Andrea Hužvárová
Ľudmila Kecerová
Veronika Tkáčová
a zmysel pre detail. Porota však pri rozhodovaní zohľadnila umelecké možnosti
Marcela Skálová
Nikola Brecková
Anička Riníková
Natália Dindová
Viktória Ječová
Paľo Šimoňak
Jakub Dorčák
Daniel Onduš
Dávid Stráňai
súťažiacich, schopnosti ich tvorby aj vzhľadom k veku. Mnohé práce dokonca
Matúš Fecko
Le Yen Hoa
prevýšili vekovú primeranosť. Prevažne dominovala fantastika, zrejme ako dôsledok
súčasného rozmachu fantasy literatúry. Tá niekedy môže byť samoúčelná. Najlepší
Výsledková listina
súťažiaci dokázali prekročiť jej nefunkčnosť, keď slúži ako prostriedok sám pre
seba. Podarilo sa im do reality zasiahnuť natoľko, že napokon ich tvorivá fantázia
dodala skutočnosti nové rozmery.
Čestné uznanie:
Čestné uznanie
II. Kategória
I. Kategória
Radovan Brenkus
1. miesto
2. miesto
3. miesto
1. miesto
2. miesto
2. miesto
3. miesto
1. miesto
3. miesto
1. miesto
2.miesto
2.miesto
3.miesto
Poézia :
Poézia :
Próza :
Próza:
3 literárna súťaž Šumenie

4. zborník súťažných prác
airógetak .II - AZÓRP
Ó nie, zdá sa mi to. Áno, áno určite spím! Uštipnem sa a opäť bude
všetko tak, ako doteraz. Au, to bolí. To ale znamená... že nespím.
Prečo ich však počujem? A možno to nielen ja, možno aj iní. Áno,
spýtam sa na to niekoho, veď prinajhoršom ma vyhlásia za blázna.
Optimistka: Svet je nádherný! Prečo sú všetci takí smutní? Ále,
ľudia úsmev, nó... s trochou úsmevu na perách a radosťou v srdci
prekonáte všetko!
(uvažuje): Smola, tak by som chcela mať vedľa seba niekoho, kto by
mi rozumel.
Eliška: Prepáš, asi sa ti to bude zdať čudné, ale aj ty počuješ tie
„hlasy“?
Optimistka: Hlasy? Prečo by som mala počuť hlasy? Alebo myslíš tie
hlasy v našom vnútri? Ak tie, tak potom áno, aj ja ich počujem. Že je
všetko kr...?
Eliška: Nie! Nie! Ty nepočuješ?! Započúvaj sa! Napríklad...
aha! Počuješ? Lavička chce, aby si ju natrela. Nevrav mi, že to
nepočuješ.
Optimistka: Prepáč, nič nepočujem. Je ti dobre? Nemám ti pomôcť?
Eliška: Nie, nie. To je fajn. To bude fajn. Prepáč mi, ďakujem.
Optimistka odchádza
Eliška: Čo to má znamenať? Ja chcem pokoj!
Minca: (leží na zemi) Pomôž mi, zdvihni ma, prosím!
Eliška: Prestaňte!
Kôš: Umy ma!
Eliška: Počujete! Ja vás už nechcem počuť!
Strom: Chcem piť, umieram!
Eliška: Odíďte!
Urobím všetko čo chcete!
Bábika: Otvorte mi ústa!
Eliška: Lavičku zajtra natriem, pokosím trávu okolo cesty, umyjem
kôš... urobím všetko. Všetko, len prestaňte!
(Ticho)
Eliška: Je koniec. Všetci stíchli. Oh, aká som šťastná! Konečne!
(Otvára denník a píše.)
Eliška: Tak, je za mnou ďalší pekný deň. Zaujímavé, že každý na mňa
pozeral tak čudne. Ako keby bolo zakázané konať dobro a usmievať
sa. Keby len vedeli to, čo ja, aj oni by tak robili. Asi je to takto lepšie.
Ktovie. Aj Natálii by sa to zišlo, aby počula...
Rozprávač: A v tej istej chvíli, na druhom konci mesta, sa v Natáliinej
izbe čosi stalo.
Taška: Oh, nemohla by si byť opatrnejšia? Vyskúšaj si byť na chvíľu
taškou. Nie je to príjemné. Au! Opatrne!
Natália: Čo to bolo? Kto si?...
Andrea Hužvárová, 14 rokov
ZŠ Polianska
61 literárna súťaž Šumenie

5. zborník súťažných prác zborník súťažných prác
PRÓZA - II. kategória
airógetak .I - AIZÉOP
naopak. Každý nemá to, čo chce. Ale čo chcú ľudia? Čo zvieratá? Čo Olympionistka
rastliny? Čo veci? Čo chcem ja? Chcem vedieť všetko.
Pero: (namrzeno) Chcem, chcem, chcem... Čo si len o sebe myslí, Len čo príde biela zima
keby ma len držala trochu opatrnejšie. Au! Ukľudni sa! vieš, čo je to Volá ocko na deti.
písať? Vylezte už spod periny!
Bábika: Oh, strašná nuda. Sedím a sedím, nemôžem nič robiť. Keby Do rána sneh prikryl pláne!
len vedeli, aké je to strašné, hneď by mi otvorili v tej továrni, kde ma
robili, ústa. Ale, čo už, hlavne, že som krásna. Berte čiapky, berte svetre, kýva na nás skriňa.
Kvet: Oh, ach, uh... Umieram, polejte ma, polejte, prosím! Som Z Ivky je hneď športovkyňa,
smädný, chcem piť! Hej! Nepozeraj sa tak na mňa a pomôž mi. Schytí lyže, ťahá sane.
Prosím. Na sánkach sa smeje výska,
Eliška: Čo to bolo? Ja počujem hlasy, ale prečo? Nie! Kto ste? Čo Pri ušiach jej vietor píska.
ste? Na lyžiach zas frčí z kopca.
Dušan: Čo ti je? Čo to vravíš? Mama na ňu z vrchu kričí,
Eliška: Aj ty počuješ tie hlasy? Z teba je už olympionistka!
Dušan: Čo?! Aha! Hahaha. Ak si myslíš, že je to vtipné. Radšej
prestaň, lebo poviem mame, že ma provokuješ.
(uvažuje pre seba): Prečo to stále robí? Veď chcem tak veľa, ak sa Jakub Dorčák, 9 rokov
chcem v pokoje učiť? Čo som jej urobil? Ach, chcem vlastné izbu,
aspoň by bol pokoj.
Eliška: Ja tomu nerozumiem. Asi som sa zbláznila! Veď on neotvára
ústa a ja ho počujem! Idem radšej von.
Mama: (pre seba) Oh, ako ma bolia tie nohy, chcela by som ísť na
masáž, len kedy? Čo už, najprv práca. Keby tu bol niekto, kto by mi
Môj veľký sen
ich pomasíroval.
Eliška: Ahoj, mami! Idem von a zabudni na to, aby som ti masírovala
Mojím veľkým snom je byť na Havaji,
nohy! Ako si povedala, mala by si ísť na masáž, tu nie je nikto
lebo sa tam cítim ako v raji.
masérom.
Je tam priezračná voda
Mama: Čo? Čo to vravíš? Ja som nič také nepovedala! Si v poriadku?
a je tam veľká móda.
Nemáš horúčku? Nemáš. Je ti dobre?
Na Havaji je hotel,
Eliška: Mne áno, ale veď ty si vravela, že...
ale aj motel.
Mama: Ja som nič nepovedala. Teraz ťa určite nepustím von. Veď sa
Pri mori je pláž,
na seba pozri!
zaprší tam dážď.
Eliška: Ale mami, veď... nič mi nie je, ahoj!
Nájdem si kamienok,
(kričí): Potrebujem len trochu vzduchu, neboj sa.
v obchode je prstienok.
Mama: Dúfam, že sa jej nič nestalo.
V ZOO bol rys,
Vonku v parku
na výlete som videl myš.
Lavička: Chcem nový náter, alebo možno iba slušnejších ľudí, ale
no! Neskáčte po mne. Ja som na sedenie. Čo nevidíte? Som už
stará, nevládzem a čoskoro sa pod vami zlomím.
Juraj Hajduček, 9 rokov
Cesta: Fuj, blé, to je strašné. Óh! No ty si prasa. Títo dnešní ľudia sú
jednoducho strašní. Pľujú sem, pľujú tam. Žuvačku v ústach, žuvačka
mne. Čo si o sebe myslia? Neviem teda, ale zišlo by sa im na chvíľu
so mnou vymeniť. Oh! Aspoň ten záhradník by si mohol pohnúť. Čo
nevidí, že moje krásne línie miznú pod tou vrstvou trávy?
Eliška: To nie je možné! Veci rozprávajú a ja ich počujem, ale prečo?!
literárna súťaž Šumenie 60 5 literárna súťaž Šumenie

6. zborník súťažných prác zborník súťažných prác
airógetak .II - AZÓRP
POÉZIA - I. kategória
Pod zasneženou perinkou Rieku nikdy nestihne začarovať, lebo jej stále utečie. Po riekach
sa naháňajú malé vlnky, ktoré svojimi zamrznutými rúčkami hladia
Biela pani opatrne prichádza, studeným bielym páperím posypané brehy riek. V noci sa hviezdy
vytúžené Vianoce nám prináša. trbliecu ako diamanty a vonku mrzne. Stromy si obliekajú biele
Príroda je nedočkavá, otepľovačky, domy si navliekajú biele čiapky a sú na tú tuhú zimu
zasneženú perinu očakáva. pripravené. Zo striech visia velikánske zamrznuté cencúle. Stromy
Zvieratká z nej majú strach, už nevládzu držať sneh na svojich mohutných konároch, pretože
pomôže im deti, ach! od toľkého držania ich konáre bolia a končeky ihličiek sú na kosť
premrznuté. Na okná začína mráz vykresľovať obrázky plné kvetov.
Niektoré zvieratá sa ukladajú na zimný spánok a iné zasa cestujú do
Dominika Hricová, 9 rokov teplejších krajín. Čo však vystrájajú vianočné ryby, ktoré sa nechceli
chytiť na udicu? Zbalili si svojich sedem šupín a odcestovali dole na
dno.
Tak, takto to vyzerá, keď Zima zakryje svojim snehovým
telom našu krajinu a vytvorí na nej snehovú prikrývku.
Zima Viktória Bilčáková, 13 rokov
ZŠ Juhoslovanská 2
Končí jeseň, zima je tu.
Prinesie nám kopu snehu.
Radujú sa malé deti,
zimné slnko všade svieti.
Ako vznikajú dobrí ľudia
Lyžovať sa ideme, (scénka)
už sa veľmi tešíme.
Keď však zima snehu nedá, Osoby a obsadenie:
bude beda! Rozprávač
Eliška – trinásťročné, dosť nepohodlné dievča
Už tu stoja snežné delá, Dušan – Eliškin mladší brat
chladný sniežik všade strieľa. Mama – pracujúca žena
Korčule si obujeme, Eliškine veci - Pero
na klzisko vyrazíme. Bábika
Kvet
Mikuláš a Vianoce, Veci v parku - Lavička
darčekov je tisíce. Cesta
To nebola celá zima, Minca
veď medveď ešte v brlohu zíva. Kôš
Strom
Daniel Onduš Optimistka – vysokoškoláčka, ktorú nikto nevie pochopiť
Natália – Eliškina namyslená a rozmaznaná spolužiačka
Taška
Rozprávač: Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako sa zo dňa na
deň môže človek polepšiť? Možno neuveríte, ale niekedy na to stačí
jediná túžba, alebo myšlienka...
Eliška: (uvažuje) každý chce to, čo nemá. Áno presne tak, ale aj
literárna súťaž Šumenie 6 59 literárna súťaž Šumenie

7. zborník súťažných prác zborník súťažných prác
PRÓZA - II. kategória
airógetak .I - AIZÉOP
Nazval ju piesňou mŕtvou. Biela zima
Spievala ju svojou rečou, len útržky si preložiť dokázal.
„...uver mi na chvíľu, len malinkú, potom uvidíš, že tvoj sen je Padá sniežik, padá sneh,
životom... zasnežený celý breh.
...len dúfam, ešte neumieraš... Breh je biely, bielučký,
...ja sa ti za nič neospravedlním, ani iným, aj tak ťa ľúbim... zasnežilo aj lúčky.
... aj tak je čas jedinečne večný, tak krásne jedinečne čarovný...
...prosím, uver mi len na krátko, až potom mi vrav svoje zbohom... Na lúčke je zajac biely,
...len uver, že sa nám splnil sen, naša láska bude večná, len mi medveďa už nevideli.
uver... Medveď išiel asi spať,
...len sa zadívaj na mračná búrlivé, len tak nachvíľu, len tak, krásne aby mohol na jar vstať.
krátky čas...
...ach, ten čas a to tvoje zbohom... Na zime ma najviac láka,
...ja si čas s tebou veľmi vážim... postaviť si snehuliaka.
...ach, ten čas a to tvoje zbohom... Láka ma aj sánkovačka,
...čierne mračná sú môj smútok, nech zaprší môj čierny osud vložený veselá je guľovačka.
do búrok...“
V tom zbadal, ako sa zmenila daždivá farba a všetky rastliny začali Dávid Stráňai, 9 rokov
pomaly odumierať, jej spev silnel:
„...veľmi nás všetko ničí, ten čas jedinečný...
...už ma nič nezaujíma, nechajme si ten kúsok našej lásky a nech
zveční túto noc bez času...
...zajtra príde ráno, keď slnko rozsvieti a uvidí len kúsok večnej lásky
našej...“ Sneh
Zaklínadlo srdcom spevavým vytvorila. Chcela, aby sa zrodil ten
kúsok miesta čistého odzrkadľujúci ten kúsok lásky čistej, čo k sebe Pod snehom je všetko biele,
cítili. zima má tam svoje ciele.
Lenže nebol to ten kúsok lásky a nevznikol ten kúsok čistého miesta. Sneh sa krásne trbliece,
Z ich mŕtvej lásky vzniklo nekonečne rozsiahle miesto čistej duše. vločka sadá na líce.
Veronika Zvaldová, 15. rokov, Zvieratká sú zimní umelci,
Literárny klub Vánok do snehu nám kreslia všetci.
Nohy sú ich ceruzky,
kreslia nimi obrázky.
Silnejší brat snehu, ľad,
Pani Zima chce byť s deťmi kamarát.
Urobí im klzisko,
Jeseň, veľká umelkyňa, ofarbila stromom listy dozlata hoci aj na sídlisko.
a dočervena, premaľovala celý svet. Popoludní sa nebo zatiahlo
ťažkými mliečnosivými mrakmi. Obloha vyzerala tichá a nehybná, Rád sa v zime lyžujem,
ako keby niečo skrývala. Jeseň sa skončila. korčule si obujem.
A zrazu si na zem začínajú sadať drobné vločky snehu. Vybláznim sa dosýta,
Postupne sa zväčšujú, až nakoniec vyzerajú ako kúsky potrhaného zimu vždy rád privítam.
papiera. Rieky, jazerá a močiare ešte nezamrzli. Najprv sa otužujú,
až neskôr ich pani Zima zaklína do priehľadnej ľadovej truhly. Paľko Šimoňak, 9 rokov
literárna súťaž Šumenie 58 7 literárna súťaž Šumenie

8. zborník súťažných prác zborník súťažných prác
airógetak .II - AZÓRP
PRÓZA - I. kategória
Miško a zvieratká čarov a do vzduchu vyfúkla zopár slov liečivých. Vták zaštebotal
vďakou a odletel nad výšinou.
„Tak čo? Kedy už príde?“ spýtal sa smutne malý Miško. No Potom podišiel zozadu, od lesa, on. Nechal ju dospievať pieseň pre
áno, je už 23. december, má dnes narodeniny a veľký sen, aby radosť a aj pre skrytú oddanosť. Sledoval ju cez rúško vlažného
napadal sneh. „Konečne!“ skríkol, keď začalo snežiť. O 2-3 hodiny vzduchu, ktorý nik okom nevidí.
prišiel za ockom a poprosil ho, aby išli dať zvieratkám do lesa Zbadala ho až neskôr, prekvapil ju vďačne a obdarovala ho úsmevom
krmivo. „Aby neboli hladné,“ povedal. Keď ocko súhlasil, Miško sa nežne sladkým. no keď zbadala v jeho dlani zvierať ostrý meč, slzou
tak rozbehol najprv po nejaké dobroty pre zvieratká, a potom von, až prehovorila cez túto scénu ticha.
si zabudol zobrať kabát. Našťastie si to ocko všimol a priniesol mu aj Vášnivo zašumelo more a delfín zakvílil nad zvesťou. Tak to je ten,
šál aj rukavice. čo zahubí šíru pláň.
Chcel, aby nebolo vidieť jeho slzy, chcel, aby o ňu radšej prišiel, keď
Na polceste sa ocko chcel vrátiť domov, ale Miško hovorí: ich smútok vidí každý. Bol to dážď, ktorý privolala pre jeho želané
„Nie, nie oci, čoho sa bojíš? Sotva začalo snežiť.“ Tak šli ďalej. Prišli myšlienky ona. Všetky kvapky z jeho tváre zahalil.
doprostred lesa, nasypali krmivo a odišli. Hneď potom sa zvieratká Jej oči nebeskou krásou vystavené, jej oči ich láskou naplnené, jej
vďačne rozbehli k novým dobrotám. oči čítajúce jeho myšlienky. Jej oči prinútením zasľúbené pánovi inej
strany. Jeho oči pre jej lásku oddané, jeho oči rytierskou smelosťou
Na Vianoce dostal Miško klietku a v nej kanárika. Veľmi sa obdarené. Jeho oči životom vládcovi verne prisahané.
tomu potešil. Keď mal 13 rokov, už mal doma plno zvieratiek, ale Spadol na kolená a radšej zahubil seba. Srdce jej zabúchalo a začula
stále chodil dávať krmivo aj zvieratkám v lese. A keďže za nimi čajky zaškriekať ako keď supy poletujú nad mŕtvou korisťou. Bolo to
chodieval už tak dlho, tak sa mu občas podarilo niektoré aj vidieť. On búšenie vĺ o jej hruď. Zasiahlo ju to viac ako smrť. Pomaly sa jej to
si ich potom odfotil a mal peknú zbierku, s ktorou sa rád každému vyrývalo do pamäti a do spomienok.
chválil. „Nechcem, aby si plakala a už vôbec, aby si trpela, len aby si
zomrela,“ jeho pohľad sa vpíjal do jej so všetkou oddanou pokorou.
Peter Daňko, 9 rokov „Len ty ma smieš láskou ľúbiť vrúcne, tvojim a aj mojim už želaním,
ZŠ L. Novomeského mojim prianím, je len smrť moja pri tvojom boku.“
Od dlaní až po ramená do celého tela sa na zamatovo nádhernej
pokožke zjavovalo tetovanie. Ako mladé tŕňom posiate ruže sa
skrúcali po dievčininom tele. Až naraz, celá tá spŕška čierňavy z pod
kože vystrelila ako lúč svetla preč, v podobe väčších zrniek pristála
na mračnách.
Matka príroda Zašumel vietor a obklopil ich vír lístia. Zahrmel blesk a všetky zvieratá
svojím hlasom trpko zaplakali. Ale jej pleť bola opäť hodvábnou.
Kedysi dávno žilo dievčatko menom Ema. Ema mala veľmi Už viac nechcela, nechcela vlastne nikdy nič. Ani len o pomoc
krásne vlasy, hoci jej sa vôbec nepáčili. No tiež mala nádherné oči. nezavolala, len okom mihla nad bolesťou. nik jej na pomoc neprišiel.
Boli ľadovo modré. Proste to bolo dokonalé dievča. Ema sa rada túlala Či vyslobodením bola smrť? Bola to láska a prišla smrť naivná.
po rozkvitnutých lúkach, na ktorých cupkali zajačiky a pospevovali si Blížila sa do ríše neprezradených mŕtvych snov a vzďaľovala sa
sýkorky či vrabce. Ema mala veľmi rada fialky a poznala miesto, na mu mysľou. Začul asi zvony, to oni bubnovali na pohreboch. Vrúcne
ktorom ich bolo veľmi veľa. Rada sa tam chodievala pozerať nielen prosil, aby to tak nebolo. Chcel ju vidieť lietať v mori nežných úskalí
pre fialky, ale aj pre ryby, ktoré vyskakovali z jazierka, na ktorom boli a chcel zbierať lekná pre jej krásnu tvár. Prečo nemohli snívať ďalej?
lekná. Občas sa na leknách objavili veľké sivo-zelené ropuchy, ktoré Chcel, aby sa jej sen stal ich životom, ale to im osud žitím nepridelil.
nahlas kvákali. Mala brata Toma, ktorý jej pomáhal pri domácich Prinútená inému, to nebolo po vôli jeho temným vládcom. Možno
prácach. Tom bol aj veľmi poslušný a dobre sa učil. Chcel byť ich sny boli až príliš odvážne a ona tvrdohlavá. Tak si zvolili smrtiaci
učiteľom, Ema zasa spisovateľkou. Bývali na ostrove Princa Eduarda blesk a k tomu hrom. Pred posledným klipnutím viečok ju jemne
v Kanade. Chodili do školy. Sedeli spolu v druhej lavici, kde mala pohladil: „Tak si tu zomrieme spolu nežne.“ Jej hlas zachrapčal
Ema výhľad na starú vŕbu. Na nej bola drevená hojdačka a vedľa nej spevom, zahmkala a pieseň zakliatu pre ich uši zrodila. Z posledných
boli tri krásne ľalie. V jedno krásne ráno sa Ema prebudila a videla, síl, krásnu vrúcnu láskavú pieseň a on ju poškvrnil krvavým menom.
literárna súťaž Šumenie 8 57 literárna súťaž Šumenie

9. zborník súťažných prác zborník súťažných prác
PRÓZA - II. kategória
airógetak .I - AZÓRP
Ako Indián
aké je vonku krásne počasie. Hneď si obliekla svoje obľúbené šaty
Tento príbeh z tajuplného sveta snenia hovorí o sne, ktorý a poprosila slečnu Rowlingovú, či jej nemôže urobiť šálku ovocného
som sníval v nedávnej minulosti. Spomenul som si naň až dnes čaju. Slečna prikývla a už aj chystala šálku a cukor. Ema si zatiaľ
a budem šťastný, ak sa o ňom dozviete aj vy. pripravila deku a kôš s ovocím a vybrala sa na piknik. Tiež si zabalila
Píše sa rok 1346. Ja ako mladý, vzdelaný a odhodlaný papier a ceruzu. Keď dopila čaj, už bežala na svoje obľúbené miesto
cestovateľ som sa rozhodol, že so svojimi priateľmi navštívim plné fialiek. Keď tam prišla, zľakla sa, lebo uvidela medveďa, ktorý
vzdialenú Severnú Ameriku, konkrétne prímorské mestečko Veracruz. práve dojedol čerstvo ulovenú rybu. Keď zazrel z diaľky Emu,
Tesne pred vytúženým cieľom sa stalo niečo neočakávané. V pohorí rozbehol sa k nej. Ema sa zľakla a pustila kôš s dekou a bežala
Siera Madre pri vrchu Ceruo Tagarete nás prepadla zločinecká preč. Zrazu začula hlas, ktorý za ňou kričal. Obzrela sa, ale videla
skupina. Zobrali nám všetko, čo mohli, jedlo, peniaze, ostalo nám len iba medveďa, a tak si pomyslela, že sa jej to iba zdalo. No hlas bol
šatstvo, ktoré sme mali na sebe a uniesli aj mojich štyroch kamarátov. stále bližšie a bližšie. Približoval sa tak rýchlo, ako aj ten medveď.
Po troch úmorných dňoch však prišla záchrana. Neveľká hŕstka ľudí, Zrazu Ema zastala. Medveď zastal tiež a prihovoril sa Eme nežným
ktorí sa nápadne podobali na Indiánov, ma vzala pod svoje krídla. Na hlasom. Ema myslela, že sa jej to iba sníva. Tak sa zhlboka nadýchla
druhý deň som sa zobudil v náramne mäkkej posteli poľnohospodár a otvorila oči. No pred ňou stál medveď, ktorý sa jej pýtal: „Čo si robila
sko-loveckého kmeňa Apačov. Od náčelníka menom Geronimo som na mojom pozemku?“ Ema naňho zdesene pozrela a odpovedala
sa dozvedel, že ma objavili pri love na pstruhy v rieke Rio Grande. Po mu, že ona nevedela o tom, že tá čistinka niekomu patrí. Vraj si išla
výdatných raňajkách som sa rozhodol povedať náčelníkovi o mojich spraviť len piknik. Medveď jej povedal, aby sem viac nechodila, lebo
unesených priateľoch. Apači mali dobré srdce a preto sa mi rozhodli by ju zožral. A tak sa vystrašená Ema rozbehla domov a nikomu
pomôcť. Geronimo mi pridelil bojovníkov, strelcov, ale aj navigátorov, o medveďovi nepovedala. Bolo to jej malé tajomstvo. No v kútiku
ktorí ma mali priviesť k úkrytu zločincov. Prešlo sedem dní a sedem duše bola smutná, lebo už nemohla chodiť na čistinku, ktorú tak
nocí, tento dlhý čas sme strávili v pokoji. Jedného večera sa z tmy milovala.
vynorilo opevnené hradisko. Neďaleko tohto opevnenia sme si rozložili
stan. Počas noci sme vymysleli plán na dobytie pevnosti. Pomocou Ema sa už nikdy nepotešila z pohľadu cupkajúcich zajačikov,
dynamitu a strelného prachu vyrazíme dvere, potom ovládneme zo spevu sýkoriek, či vrabcov, ba ani zo žblnkotu vody, keď vyskočí
pevnosť a zachránime našich ľudí. Zavčasu sme si pripravili nálože ryba. Ema sa už nikdy neusmiala. No jedného dňa, keď išla na
a vyčistili pušky. Všetko sa začalo okolo desiatej predpoludním. Po čučoriedky do lesa, zazrela pri čučoriedkach modrú fľaštičku. Napila
bujarých oslavách stráže ešte spali, no vtom ich zobudil silný výbuch. sa z nej a zbadala medveďa, ktorého stretla v lese na čistinke.
Prepad trval len niekoľko minút, všetko išlo podľa plánu. Po záchrane Medveď jej povedal, že tá čistinka patrí jej, Ema sa ho spýtala, prečo
priateľov sme sa vrátili do osady, kde sme strávili niekoľko týždňov. na tej čistinke klamal. On povedal, že po celé tie mesiace jej klamal
Potom sme sa s Indiánmi rozlúčili a odišli. preto, lebo ona je paňou ročných období. Ema sa veľmi potešila
Toto bol jeden z mojich krásnych snov. Som šťastný, že mám a išla to povedať Tomovi a slečne Rowlingovej. Oni jej síce neverili,
svoj svet, do ktorého sa dostávam vždy, keď zaspím. no pustili ju s medveďom. Všetci za ňou plakali, iba ona bola šťastná,
ako nikdy predtým. A to prázdne smutné miesto v jej duši zaplnila
Ladislav Perduk, 12 r. radosť, láska a večné šťastie.
ZŠ Juhoslovanská 2 Natália Dindová ,9 rokov
ZŠ L. Novomeského
Ďaždivý meč
Môj tajuplný svet
Stála pri šírom mori, vlasy a jej šaty viali vetrom ako jasný závoj.
Svojou rečou vlkom z neďalekého lesa a aj mláďatám delfínov Niekedy si predstavujem, že žijem v rozprávkovej krajine
spievala oslobodzujúcu pieseň. a spolu s mojimi kamarátmi sa takto aj hráme. Sú z nás dobré
Priletel k nej, či skôr spadol zranený sokol. Pohladila ho s bázňou čarodejnice, ktoré pomáhajú svetu zbaviť sa zla. Aj keby to mohlo
literárna súťaž Šumenie 56 9 literárna súťaž Šumenie

10. zborník súťažných prác zborník súťažných prác
airógetak .II - AZÓRP
PRÓZA - I. kategória
byť naozaj, čarovala by som tak, aby som zmenila všetko zlo, vojny,
choroby. Môj dopravný prostriedok by bol bezšnúrový vysávač, lebo jej vlastná krv. Dlhú, kedysi čiernu bradu mu prerývali sivé fúzy.
moderné čarodejnice už nelietajú na metlách. Vždy, keď sa hráme, Zhrbený a oblečený v dlhom hrubom kabáte vyzeral ako veľká sivá
máme akože raz do týždňa čarodejnícku poradu, aby sme sa dohodli guľa. Strýko Dave hovoril málo. „Nebol vždy taký tichý,“ vravievala jej
na ďalších postupoch pri ničení zla. Máme dohodu, že nesmieme mama. Za ten čas, čo s ním strávila, si na to pomaly zvykla.
vynechať ani jednu z nich, lebo potom by sme nevedeli, aké kúzla Pozorovali tuleňov. Malé biele guľôčky sa ťarbavo naháňali.
máme použiť. Každé ráno sa nám potom samozrejme musí podariť. Ich matky lenivo vylihovali na studenom snehu. Občas niektorý tuleň
vstal a nemotorne sa premiestnil na okraj ľadovej kryhy. Jeden skok
Alexandra Ďorková, 9 rokov a už bol vo vode.
ZŠ L. Novomeského Odrazu sa spoza ľadovej duny niečo vyrútilo. Muž s harpúnou
v ruke sa náhlil priamo ku malým tuleňom. Sára muža ihneď spoznala.
Bol to Bill Carter.
„Ak niekedy uvidíš Billa, rýchlo uteč preč,“ spomenula si
na fotku, ktorú jej prednedávnom ukazoval strýko. „Je to veľmi
Môj tajuplný svet nebezpečný človek. Kedysi to bol môj spolupracovník. Vidina peňazí
ho však zlákala a on začal loviť tulene.“
„Ahojte, volám sa Matúš. Budem vám rozprávať, ako si Dave okamžite vyskočil z úkrytu a bežal oproti Billovi. Sára sa
predstavujem svoj tajuplný svet. Môj príbeh sa začína v meste ťarbavo postavila. Svaly mala príliš stuhnuté na to, aby sa rozbehla
Bardostej. V tom krásnom meste Bardostej žila možno stovka za strýkom. Tak tam nedobrovoľne stála ako hnedý stĺp zapichnutý
kúzelníkov. Bolo to mesto plné kúziel, čarov a zaklínadiel. Napríklad v ľadovej pustatine. Začal fúkať silný vietor. V tej chvíli bola rada,
zaklínadlo „prinétus-voic“ znamenalo pražené vajcia. Alebo, že si vlasy zaplietla do vrkoča skôr, ako odišla zo stanice. Keď však
zaklínadlo „zhaitan-caitran“ znamenalo zhnitý citrón. Páčil sa mi videla, čo sa deje len niekoľko metrov od nej, zabudla na vietor i na
aj džin zo zázračnej lampy. Aj pani pavúčica bola moja obľúbená, celý okolitý svet.
lebo dokázala vytvoriť pevnú sieť. Stále sa mi zdá o strašidelných Tulene spozorovali nebezpečenstvo. Staršie okamžite
bytostiach, ako boli napríklad upíry, vlkodlaky, yeti a hrozivý naskákali do ľadových vôd oceánu. Matky s mláďatami sa odplazili
prerodaktilusovia. Tých dávam do skupinky hororových strašidiel. do úkrytov. Aj ona sa chcela otočiť, ale jej telo, ochromené hrôzou,
A teraz jackpot – lietajúce strigy. Vždy sa mi zdá, že ich z tých metiel odmietalo poslušnosť.
zhodím a nasypem im za krk smeti. Tak to môj tajuplný svet vyzerá. Dvaja muži neďaleko nej zvádzali súboj na život a na smrť.
Je strašidelný, kúzelný a smiešny.“ Muž s harpúnou v ruke odrazu vystrelil. Ostrý šíp sa zabodol do
Davovej hrude. Strýko sa zatackal. Bill sa rozhodol doraziť ho dobre
Matúš Ďurovič, 8 rokov smerovanými údermi. Dave sa snažil vyhnúť jeho útokom a ustupoval
ZŠ L. Novomeského dozadu. Keď došiel až na okraj kryhy, stratil rovnováhu. Zachytil sa
Billa, no ten ho neudržal a obaja sa zrútili priamo do ľadových vôd.
Sára sa konečne premohla a rozbehla sa ku miestu, kde stáli
muži pred tým, ako sa zrútili do mora. Keď tam celá zadychčaná
dobehla, uvidela už len obrysy, ktoré pohlcoval studený živel.
Krajina dobrodružstiev
Ľudmila Kecerová, 15 rokov
Raz ráno na mňa niečo zafúkalo, myslela som si, že je Literárny klub Vánok
otvorené okno, schovala som sa pod paplón. Prebudil ma mamin
čaj. Tak som si sadla na posteľ. Bola som ešte unavená, preto som
si ani nevšimla, čo sa deje. Chcela som si zobrať papuče, ale niečo
ma začalo štekliť. Hneď som dala nohy na posteľ. Na chvíľu som si
ešte ľahla. Keď ma to začalo omŕzať, odvážila som si dať nohy dole
z postele. Potom som nohami nahmatala trávu. Postavila som sa!
Okolo mňa bolo veľa stromov a trávy, veľa kvetov a rastlín. Bola som
tam úplne sama. Pozrela som sa, kde mám posteľ, ale moja posteľ
literárna súťaž Šumenie 10 55 literárna súťaž Šumenie

11. zborník súťažných prác zborník súťažných prác
airógetak .I - AZÓRP
PRÓZA - II. kategória
najviac potrebovať,“ prečítala som si lístok ešte trikrát a vrátila ho bola preč. Tak som sa vybrala do lesa. Keď som tam prišla, bola som
s prútikom do obálky. O dva dni neskôr som dobehla do školy tesne hladná. Bol tam čudný biely krík, na ňom biele guľôčky. Ochutnala
pred zazvonením a zvalila sa na stoličku. Kamarátka Lívia sa len som jednu. Chutila ako jahodový jogurt. Nazbierala som si ich plné
pousmiala a popriala mi veľa šťastia. dlane. Potom som našla malý potok a pri ňom bol strom. Sadla som
„Nerozumiem.“ Nechápavo som odpovedala. si pod neho. A ako som pozerala na nebo, uvidela som dúhového
„Zabudla si, že píšeme test zo slovenčiny?“ spýtala sa ma. vtáka. Mal také dlhé pierka na chvoste a za ním sa ťahala dúha.
„Ale nie, ak to pokazím, môžem sa rozlúčiť s jednotkou na Keď som si oddýchla, povedala som si, že pôjdem ďalej. Cestou
vysvedčení!“ zabedákala som. Vošla pani učiteľka. ma povzbudzoval spev vtákov, šumenie vodopádov a stromov.
„Sadnite si,“ povedala a začala rozdávať testy. Vytiahla Neviem, čo sa potom stalo, ale asi som zaspala. Na druhý deň
som si z tašky peračník a vybrala si pero. Vtom mi z nej vypadla som sa zobudila v púšti. Bola som smädná. A potom, neviem akým
obálka od pratety a vykotúľal sa z nej prútik. Zrazu sa vrch uvoľnil zázrakom sa urobila puklina na kaktuse. Chytro som začala piť. Malo
a ja som si všimla, že je to vlastne ceruzka. Schmatla som ju to chuť ako pomarančový džús. Išla som veľmi pomaly, lebo slnko
a pozrela sa na papier pred sebou. Začala som písať. Zo začiatku pripekalo, a to bolo vyčerpávajúce. Potom začal fúkať silný vietor.
som úlohy ako-tak zvládla, ale potom to prišlo. Päť otázok, na ktoré Rozfúkaval piesok. Viem, že je to čudné, čo vám poviem, ale odrazu
som nevedela odpovedať. A čo teraz? Niečo mi napadlo. Čo ak sa predo mnou objavila jaskyňa. Možno si budete myslieť, že som
je tá ceruzka naozaj čarovná. Pevne som ju zovrela a prečítala si šialená, keď som vošla do tej jaskyne, ale nemala som veľmi na
v duchu otázku. Cítila som, ako do mňa prúdi nejaká neopísateľná výber. Kamene v jaskyni sa sami od seba zahádzali. Bolo tam prútie,
energia a naraz som vedela odpoveď. Zopakovala som to aj tak som si spravila oheň. Zo štrbiny v kameňoch som uvidela, ako sa
s ostatnými a fungovalo to rovnako. na mňa niečo pozerá. Vytiahla som to. Bolo to veľmi studené a triaslo
„To je zázrak,“ povedala som. O tri dni pani učiteľka doniesla sa to. Asi od zimy. Keď som sa na to zblízka pozrela, bola to biela
opravené testy. Ku každému niečo povedala až došla ku mne. jašterička so zlatým fliačikom na chrbte. Keď sa zohriala, očká jej od
Pozrela na mňa a usmiala sa. Podala mi ten môj a ja som si všimla šťastia žiarili ako iskričky. Odrazu mi niekam ušla, tak som utekala
obrovskú červenú jednotku. Vtedy mi veľmi odľahlo. za ňou. Keď som prešla cez tunel v jaskyni, uvidela som ju! Sedela
„Ten prútik vážne funguje,“ povedala som. na stole medzi kopou jedla. No, asi bola hladná. Potom som uvidela
„Čože?“ spýtala sa pani učiteľka. tunel z krištáľov. Kam by asi mohol viesť? Dala som si jašteričku do
„Ale nič, len mám radosť z tej známky,“ odvetila som a sadla vrecka a vošla som doňho. Pomyslela som si, beda! Bol to tunel cez
si na svoje miesto. more. Okolo mňa plávali obrovské ryby: žraloky, veľryby, kosatky
Ten zázračný prútik mám dodnes a vždy mi pomohol, keď a podo mnou čierne hlboké more. Uvidela som, ako sa tunel ťahá
som to najviac potrebovala. Neviem ako, ale to je mi jedno. Viem hore a v ňom rebrík, vyšla som po ňom. Ocitla som sa na ostrove
len, že som zaň pratete Eve veľmi vďačná. a na skale bolo vytesané: KTO TAJOMSTVO MALEJ JAŠTERIČKY
OBJAVÍ, DOSTANE SA DOMOV, ŽIVÝ A ZDRAVÝ. Siahla som do
Dana Tilková, 14 r. vrecka a odrazu som sa vzniesla do vzduchu, z jašteričky sa stal
ZŠ Trebišovská 10 obrovský jašter a narástli mu krídla. Leteli sme cez ľadové skaly,
cez lávové more a mnohé iné veci. A odrazu akoby sme preleteli cez
vlákno, spadla som do svojej postele.
Zľakla som sa, že ma jašter zapučí, ale dole spadla malá
jašterička. KONEČNE DOMA!!!
Tajomstvo tuleňov
Simonka Gašincová, 3.D
Sára sa nepokojne zahniezdila. Bola jej zima. Veď akoby aj nie! ZŠ L. Novomeského
Nachádzala sa na Antarktíde. Prišla na prázdniny ku svojmu strýkovi
– vedcovi. Jej spolužiaci si užívali slniečko niekde na tropickej pláži
a ona? Mrzla.
Biela vločka jej pristála na nose. Strhla sa. Muž čupiaci vedľa
nej na ňu skúmavo pozrel. Sáre vždy behal mráz po chrbte, keď
videla zarasteného muža. U Davea jej to nevadilo. Bola to predsa
literárna súťaž Šumenie 54 11 literárna súťaž Šumenie

12. zborník súťažných prác zborník súťažných prác
airógetak .II - AZÓRP
PRÓZA - I. kategória
Malá snežienka Príroda sníva
Na lesnej lúke zakvitol raz biely kvietok. Učupenú v tráve Sniežik tíško padá na lúčku maličkú, trávička miestami ešte
uprostred lúky ju zobudili posledné lúče neskorého jesenného slnka. presvitá, no mach i bylinka maličká je už čochvíľu snehom prikrytá.
Bola to snežienka. Lupienky mala biele ako sniežik a uprostred Pod snehovou prikrývkou všetko tíško bude spať, stonky trávy,
hlávky mala maličký žltý noštek. Očká mala veľké a modré ako aj kvietoček mrazom uspatý pod snehom na príkrej úvrati.
obloha a rúčky tenké ako nitôčky. Bola malá a krásna. Mala päť Stromčeky vianočné príroda snehom obdarí, srdiečko poteší,
lupeňov. V lesnej škôlke si čítali rozprávku o pyšnej zimnej kráľovnej, zvieratkám úkryt poskytne, keď snehová prikrývka v lese a na
ktorá zamrazila všetko, čo videla. Bola zlá a chladná. Keď slnko lúčkach všetko živé na čas umlčí. Je ťažké v tomto krásnom zimnom
zapadlo, opýtala sa pani učiteľky, čo je to zima. Pani učiteľka jej nečase nájsť si úkryt pred zimou a hladom.
povedala, že zima je voči kvietkom a zvieratkám krutá! A povedala No príroda to tak zariadila, že čas je, keď všetko kvitne a rastie
jej ešte, že o pár týždňov zavíta aj k nim. Snežienka sa znepokojila, a čas, keď všetko pod snehovou prikrývkou sníva.
ale na druhej strane bola na zimu veľmi zvedavá. Raz ráno zima aj
potichučky prišla, všetko bolo biele a ležalo pod snehovou perinou. René Herbert, 11 rokov
Snežienka skoro ráno vstala a tešila sa do škôlky, pretože si mali ZŠ Košice-Šaca, Mládežnícka 3
dočítať rozprávku o Snehovej kráľovnej. Bola veľmi zvedavá. Vyšla
von a začula šumenie nejakého ihličnatého stromu, ktorý sa prehýbal
pod ťarchou snehu. Pozrela sa okolo seba, ale nič nevidela, len krajinu
posypanú bielym páperím. A zrazu sa pred ňou zjavilo niečo hrdzavé,
malo to veľký chlpatý chvost a špicaté uši. Pozdravilo sa...Ahoj! Ako Dostala som čarovný prútik
sa voláš? Snežienka odpovedala: „Vollámmm sssa snežiennnka.
A a a ttty?“ Ja som veverička, volajú ma Riška. Snežienka sa tak Sobota ráno. Ležím na posteli. Na skrini už visia moje čierne
bála, že od strachu až koktala. Neboj sa snežienka, neublížim ti! šaty, pripravené na pohreb pratety Evy. Vôbec sa mi tam nechce.
Povieš mi Riška, kedy bude zasa jar? To presne neviem. My všetci Pohreby neznášam.
v lese po nej túžime, nielen ty. Ale musíme ešte počkať. Zima je „Dani, vstávaj! Musíme tam byť o desiatej!“ zakričala mamka
užitočná, príroda si pod bielou perinou dobre oddýchne. Neostáva z kuchyne. Vyteperila som sa z postele a zamierila si to rovno do
nám nič iné, len čakať a tešiť sa na prvé teplé slnečné lúče, ľahký kúpeľne. Po raňajšej hygiene som do seba napchala jeden rožok
vánok a voňavý jarný vzduch. Jar je aj tak najkrajšia! a obliekla si deptajúce šaty. Ihneď sme vyrazili. Ujo Laco nás odviezol
vo svojom novom aute. Ešte v ňom bolo cítiť pach novoty.
Nela Gondová, 8 rokov „Prečo nič nehovoríš?“ spýtal sa ma.
ZŠ L. Novomeského „Väčšinou bývaš ukecaná,“ povedal. Hodila som naňho pohľad,
čo vraví za všetko a ďalej pozerala von oknom na okolitú prírodu.
Pratetu Evu som mala veľmi rada a preto sa mi v tento smutný deň
nechcelo smiať. O pol desiatej sme boli na mieste. Po pohrebe
k nám prišiel pratetin právnik a oznámil nám čo a jak s jej majetkom.
Ako malý dráčik Mráčik Keď dorozprával, obrátil sa ku mne a podal mi cyklámenovú obálku,
po prvýkrát videl snehový závej ktorá po nej voňala.
„Chcela, aby som ti to dal,“ povedal a s týmito slovami odišiel.
Ahojte! Som starý drak Plameň. Možno si ma pamätáte z iných Sadla som si na
príbehov o dráčikovi Mráčikovi. Teraz vám porozprávam ako Mráčik stoličku a pozrela sa, čo je v nej. Vytiahla som akési drievko. V obálke
prvý krát uvidel sneh. Počúvajte! Malý dráčik Mráčik sa jedného bol aj malý papierik.
teplého dňa zobudil a mama Plamenná ho čakala na jeho postieľke. „Tento prútik ti pomôže, keď to budeš najviac potrebovať.
Povedala mu, pôjdeme do snežnej krajiny. Je tam veľa snehu. P. S. používaj ho s rozumom!“ čítala som nahlas. Čo to má
Povedala mama Plamenná. Čo je to sneh? Spýtal sa dráčik Mráčik znamenať? Tetuška mala zmysel pre humor, ale toto. Vyšla som
mamy Plamennej. To je zamrznutá voda, ktorá padá z neba. Tak vonku a nadýchla sa čerstvého vzduchu.
poďme! Povedal Mráčik. Nie tak zhurta, najprv sa musíme pripraviť. „Čo mi tým chcela povedať? Pomôže ti, keď to budeš
literárna súťaž Šumenie 12 53 literárna súťaž Šumenie

13. zborník súťažných prác zborník súťažných prác
airógetak .I - AZÓRP
PRÓZA - II. kategória
„Večierok sa skončil,“ zakričala som na nich. Povedala mama Plamenná. Hneď sa idem pripraviť. O chvíľu. Máš
„Prišla si neskoro Artemis,“ zlovestne sa zasmiala, „už si ju všetko pripravené?! Áno! Povedal Mráčik. Ukáž, pozriem sa. Výborne,
nezachrániš.“ skoro sme pripravení. Čo ešte nemáme? Spýtal sa Mráčik. Musíme
Mala som len mizivú šancu na úspech. Beznádej bola kedysi sa poriadne obliecť. Dobre! Keď sa poobliekali, mama Plamenná
človekom. Vedela, ako má ľudí premôcť ich vlastným smútkom. povedala, môžeme letieť. Huráá!! Vykríkol Mráčik. Leteli veľmi dlho.
V tom spočívala jej výhoda. Bola človekom. Ja nie. Keď doleteli na miesto, boli veľmi unavení. Ubytovali sa v ľadovom
„Nechaj ju,“ zasyčala som a urobila som niekoľko krokov hoteli. Potom išli spať. Keď sa Mráčik zobudil a pozrel sa von, videl
smerom k nim. Z očí mi vyšľahol biely pás svetla a zasiahol sneh. Keďže Mráčik ešte nevidel sneh, myslel si, že je to múka, preto
poletujúcu potvoru. kričal. Mamííí, vonku padá múka. Mama Plamenná rýchlo vstala
„Šetri si sily, vieš, že ma nezničíš!“ Niekoľko drobných rán sa a pozrela von oknom. Keď videla, že to nepadá múka, ale sneh,
samo zahojilo. Pomaly mizla v tme. začala sa smiať a povedala. To nie je múka, ale sneh. Hurááá. Sneh!
„Ešte sa po ňu vrátim.“ Ju i jej poskoka pohltila tma. Mami, môžem ísť von? Áno, môžeš. Mráčik sa obliekol a vyšiel von.
„Miau,“ ozvala som sa k Lucii. Dievča sa prekvapene otočilo. Ide, ide, keď tu zrazu, bác! Mráčik sa šmykol a šup, do záveja. Keď
Zaiste nevedelo, ako sa sem dostalo. Kľaklo si a natiahlo ku mne mama Plamenná vyšla von, počula kričať Mráčika. Mamííí, ja som
ruku. Vzalo ma do a so zvrašteným čelom zamierilo domov. v nebíí!!! Nie si v nebi, si v záveji. Cítim sa tu, ako v mojej perinke.
Keď mama Plamenná vyhrabala Mráčika, bolo už neskoro večer.
Niekoľko dní som u nej pobudla, ale jedno ráno ma už Domov sa vrátili až nad ránom. Mráčik mal za sebou zaujímavý deň
nenašla. Hľadala ma. Dlho. A keď už Lucia prestala dúfať, zjavila a pekné spomienky. No vidíte, že aj taký závej môže byť ako perinka.
som sa pred dverami aj s malým darčekom. No dúfam, že nie je taká studená ako snehový závej. Teším sa, že
„Cica, vrátila si sa!“ potešilo sa dievča a objalo ma. sa stretneme aj pri iných nezbedných príbehoch o malom dráčikovi
„Volám sa Artemis,“ pomyslela som si. Vtom si všimla Mráčikovi.
môj darček. Biele mača sedelo na zemi a upieralo na ňu veľké
nezábudkové oči. Tadeáš Hrušovský, 9 rokov
„Priniesla si nám mačiatko, Cica?“ pustila ma a pritúlila si ZŠ Laca Novomeského
mačiatko. Ani nezbadala, že som sa začala vzďaľovať.
„Kam ideš, mami?“ zapišťalo malé biele stvorenie.
„To je tvoja nová pani. Staraj sa o ňu!“ poučila som naposledy
biele klbko.
„A kedy už budem tmavá? Nechcem ostať navždy biela!“ Ja a môj sen
Pandora sa snažila vymaniť z Luciinho objatia.
„Keď zachrániš veľa životov,“ trpezlivo som odpovedala. Minulého roku, keď boli Vianoce, som si priala byť mačkou. Na
„A budem čierna ako ty?“ druhý deň som sa zobudila ako mačka a hádajte kde. V jednej krásnej
„Raz možno áno,“ chvost sa mi mierne nadvihol na znak dedine v kráľovskom paláci. A mala som meno Afrodita. A vraj som
pozdravu a stratila som sa za najbližším rohom. mala nejakú sestru, ktorá sa volala Aurélia a bola vraj veľmi pekná.
No nepoznala som ju. Vravelo sa o nej, že bola okrádačka. Povedala
„Vieš, čo som videl? Čiernu mačku, ktorá plakala,“ pribehol som si, že ju nájdem. Ale nebolo to ľahké, lebo stále niekde cestovala
malý Samko k mame. na lodi. No lenže problém bol to, že som mala zlú mapu a zablúdila
„To sa ti len zdalo. Mačky predsa neplačú. Veď nemajú som. A v tej džungli som stretla leguána. Povedal mi, že by som
prečo. Celý deň len spia a občas chytia nejakú tú myšku. Ako náš mala utekať, keď to tu nepoznám. Pýtala som sa prečo. Pošepkal
Murko...“ pohladila chlapca chlácholivo po hlave. mi, že v lese je veľké stádo tigrov a ich vodca je Širkan, ktorý zabije
každého, kto sa mu postaví do cesty. Išla som ďalej, lebo moja túžba
Ľudmila Kecerová, 15 rokov bola väčšia ako strach. Odrazu som počula, ako za mnou niečo
Literárny klub Vánok šuští. Otočila som sa a odrazu na mňa skočil tiger. Začala som kričať
o pomoc. A zrazu na neho skočila mačka s kopou kocúrov. Kričali
na ňu Aurélia a mne v tú chvíľu došlo, že je to moja sestra. Kričali
mi : poď mi pomôcť. A ja som skočila a začala som škriabať a hrýzť.
literárna súťaž Šumenie 52 13 literárna súťaž Šumenie