Diplomová práca - Platobný rozkaz

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
PRÁVNICKÁ FAKULTA
PLATOBNÝ ROZKAZ
Diplomová práca
Študijný program : Právo, magisterský
Študijný odbor: Právo, 3.4.1
Školiace pracovisko: Katedra občianskeho práva
Školiteľ: JUDr. Katarína Gešková, PhD.
Konzultant:
Bratislava 2012
Bc. Ingrida Nahácka

Zadanie školského diela
Univerzita Komenského v Bratislave
Právnická fakulta
______________________________________________
ZADANIE
Meno a priezvisko študenta: Ingrida Nahácka
Študijný program: magisterský
Študijný odbor: Právo
Typ záverečnej práce: Diplomová práca
Jazyk záverečnej práce: slovenský
Názov: Platobný rozkaz
Cieľ práce: Cieľom práce je poskytnúť celistvý pohľad na problematiku platobného
rozkazu ako osobitného druhu súdneho rozhodnutia vo veci samej vydávaného v skrátenom
konaní. O naplnenie daného cieľa sa práca pokúša najmä prostredníctvom krátkeho
historického exkurzu a priblíženia zvláštností v štruktúre, priebehu a rozhodovaní v rámci
rozkazného konania.
Vedúci:
Školiteľ: JUDr. Katarína Gešková, PhD.
Katedra: Katedra občianskeho práva
Vedúci katedry: doc. JUDr. Ľubomír Fogaš, CSc.
Spôsob sprístupnenia elektronickej verzie práce: online
Dátum schválenia: ........................................
vedúci katedry
...................................... ........................................
študent vedúci, resp. školiteľ
Dátum potvrdenia finálnej verzie práce, súhlas s jej odovzdaním (vrátane spôsobu
sprístupnenia)
..........................................................
vedúci

ABSTRAKT
NAHÁCKA, Ingrida: Platobný rozkaz [diplomová práca]. Univerzita Komenského v
Bratislave. Právnická fakulta; Katedra občianskeho práva. Školiteľ: JUDr. Katarína
Gešková, PhD. Predseda komisie pre obhajobu: .................................................. Stupeň
odbornej kvalifikácie: Magister. Bratislava: Praf UK, 2012. 73 s.
Predkladaná diplomová práca sa venuje problematike skráteného civilného
súdneho konania, ktorého výsledkom je vydanie platobného rozkazu, zmenkového
(šekového) platobného rozkazu, rozkazu na plnenie a európskeho platobného rozkazu.
Pred diplomovú prácu bol stanovený cieľ poskytnúť celistvý pohľad na problematiku
platobného rozkazu ako osobitného druhu súdneho rozhodnutia vo veci samej
vydávaného v skrátenom konaní. Diplomová práca je rozčlenená do troch hlavných
kapitol, ktoré sú ďalej členené na podkapitoly. Prvá kapitola diplomovej práce je
venovaná stručnej charakteristike rozkazného konania s poukázaním na najdôležitejšie
procesné princípy v súčasnosti uplatňované v rámci slovenského civilného procesu.
Jadro tejto práce tvorí druhá kapitola, ktorá podrobne približuje zvláštnosti v štruktúre,
priebehu a rozhodovaní v rámci rozkazného konania. Druhá kapitola sa tiež venuje
historickému exkurzu skráteného konania a okrajovo približuje novozavedený typ
platobného rozkazu – rozkaz na plnenie. Posledná kapitola prináša komparáciu
vybraných aspektov právnej úpravy rozkazného konania v Slovenskej a Českej
republike. V tejto kapitole je tiež okrajovo načrtnutá problematika európskeho
platobného rozkazu. Práca obsahovo čerpá najmä zo slovenskej i českej právnej
literatúry, odborných článkov a tiež zo súdnej judikatúry.
Kľúčové slová: Skrátené konanie. Rozkazné konanie. Platobný rozkaz. Zmenkové
a šekové konanie. Rozkaz na plnenie. Európsky platobný rozkaz. Podmienky konania.
Doručovanie platobného rozkazu. Odpor proti platobnému rozkazu. Trovy konania.
2

ABSTRACT
NAHÁCKA, Ingrida: The payment order [diploma work]. Comenius University in
Bratislava. Faculty of Law. Supervisor: JUDr. Katarína Gešková, PhD. President of the
defense: .................................................. Qualification level: Master. Bratislava: Faculty
of Law, CU, the 2012. 73 p.
The presented thesis deals with the issue of summary order procedure resulting
in an order for payment, bills of exchange (cheque) order for payment, order for
fulfillment and the European order for payment. The thesis was set before objectives of
providing a solid view on the issue of the order for payment as a special kind of
judgment on merits issued in summary procedure. The thesis is devided into three main
chapters, which are further devided into subsections. The first chapter of the thesis is
devoted to a brief characterization of order procedure with reference to the most
important procedural principles currently applicable in the Slovak civil process. The
core of this work is the second chapter, which closely approximates the peculiarities in
the structure, conduct and decision making within order for payment procedure. The
second chapter is also devoted to historical excursions and reduced costs marginally
closer to newly introduced type of payment order - an order for fulfillment. The last
chapter brings comparing selected aspects of the legal regulation of the payment
procedure in the Slovak Republic and Czech Republic. This chapter also outlines the
marginal problems of European order for payment. Contents of thesis are drawn mainly
from Slovak and Czech legal literature, articles written by law experts and attorneys, as
well as judicial decisions of Slovak and Czech courts.
Keywords: Summary order procedure. Order for payment procedure/ Order procedure.
Order for payment/ Payment order. Bill of exchange procedure and cheque procedure.
Order for fulfillment. European order for payment. Conditions of proceeding. Delivery
of the payment order. Objection to the order for payment. Judical rents.
3

PREDHOVOR
Prioritným cieľom tejto diplomovej práce je pokúsiť sa o poskytnutie
komplexného pohľadu na problematiku skráteného súdneho konania, výstupy z ktorého
predstavujú osobitné formy súdnych rozhodnutí v podobe platobného rozkazu,
zmenkového a šekového platobného rozkazu, rozkazu na plnenie a európskeho
platobného rozkazu. Môj záujem o spracovanie a podrobnejšie oboznámenie sa s
problematikou platobného rozkazu a rozkazného konania bol podnietený najmä
skutočnosťou, že nesporne ide o procesný inštitút, ktorý je v praxi uplatňovaný so
značnou frekvenciou. Daná problematika si preto podľa môjho názoru zasluhuje
náležitú pozornosť. Skutočnosť, že rozkazné konanie je prípadom „nepravidelného“
priebehu civilného súdneho konania a úpravou špeciálneho charakteru, otvára značný
priestor pre jeho komparáciu s konaním riadnym, ale tiež pre úvahy o otázkach
aplikácie všeobecných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Občiansky súdny poriadok“, „OSP“ alebo „O.
s. p.“) v rámci tohto typu konania.
Metodologickými postupmi, ktoré som využila pri spracovaní diplomovej
práce, sú metóda analytická, komparatívna a historická. Metóda analytická bola využitá
predovšetkým v prvej a druhej kapitole práce, a to najmä pri rozpracovávaní tých
aspektov právnej úpravy rozkazného konania, resp. procesného inštitútu platobného
rozkazu, ktoré sú alebo v minulosti boli problematické z hľadiska ich výkladu a
aplikácie. Vývoj legislatívnej úpravy platobného rozkazu je spracovaný na základe
uplatnenia historickej metódy. Komparatívna metóda bola celkom zrejme využitá v
rámci tretej kapitoly diplomovej práce, a to pri porovnávaní vybraných aspektov
právnej úpravy platobného rozkazu v slovenskom a českom právnom poriadku.
Predkladaná práca bola spracovaná v spolupráci so školiteľkou, JUDr.
Katarínou Geškovou, PhD., ktorej touto cestou ďakujem za odborné vedenie pri
vypracovaní tejto diplomovej práce spočívajúce v poskytnutí cenných rád, podnetných
usmernení a pripomienok k problematike, ktorou sa táto práca zaoberá.
Týmto čestne prehlasujem, že diplomovú prácu som vypracovala samostatne,
len s použitím uvedenej odbornej literatúry a ostatných prameňov a využitým vlastných
teoretických poznatkov. Súčasne prehlasujem, že text tlačenej verzie diplomovej práce
je identický s textom v elektronickej forme a že súhlasím so zverejnením práce
prostredníctvom Internetu.
4

OBSAH
ÚVOD.....................................................................................................................................6
1 Všeobecná charakteristika skráteného civilného konania...................................................7
2 Platobný rozkaz..................................................................................................................13
2.1 Všeobecné vymedzenie inštitútu platobného rozkazu........................................13
2.2 Genéza právnej úpravy inštitútu platobného rozkazu........................................17
2.3 Zákonné podmienky vydania platobného rozkazu............................................27
2.4 Náležitosti platobného rozkazu.........................................................................39
2.5 Problematika doručovania platobného rozkazu.................................................42
2.6 Právoplatnosť a vykonateľnosť platobného rozkazu.........................................49
2.7 Odpor proti platobnému rozkazu........................................................................51
2.8 Odvolanie proti výroku o trovách konania........................................................57
2.9 Rozkaz na plnenie..............................................................................................59
3 Platobný rozkaz v právnom poriadku Českej republiky – komparácia
vybraných zákonných ustanovení...................................................................................61
3.1 Zrušenie platobného rozkazu pre nedoručiteľnosť.............................................63
3.2 Právny následok podania odporu proti platobnému rozkazu a
povinnosť odôvodniť odpor......................................................................................63
3.2.1 Inštitút výzvy podľa § 114b ods. 1 OSŘ a rozsudok pre
uznanie (§ 153a ods.1 OSR a § 153a ods. 3 OSŘ)......................................64
ZÁVER.................................................................................................................................66
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY................................................................................69
ZOZNAM POUŽITÝCH NORMATÍVNYCH PRÁVNYCH AKTOV..............................71
ZOZNAM POUŽITEJ JUDIKATÚRY................................................................................73
5

ÚVOD
Hlavným cieľom existencie súdneho konania v rámci ľudskej spoločnosti je
poskytovanie súdnej ochrany nárokom vyplývajúcim zo subjektívneho hmotného
práva. Právo na spravodlivý proces na medzinárodnej úrovni zaručuje čl. 6 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Na národnej úrovni tomuto postulátu
zodpovedá Ústavou Slovenskej republiky garantované právo na súdnu ochranu, ako aj
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nemožno ignorovať skutočnosť,
že vo vyššie naznačenom ohľade proti sebe teda stoja dve nesmierne významné
požiadavky kladené na súdny proces ako taký - vecná správnosť súdneho rozhodnutia a
primeraná rýchlosť konania. Treba pripustiť, že práve prílišná zdĺhavosť súdneho
procesu, ktorá nezriedka prerastá až do súdnych prieťahov, je v globálnom meradle
jeho najkritizovanejšou slabinou a tiež výraznou prekážkou na ceste k dosiahnutiu
všeobecne akceptovaného uznania uspokojivého pôsobenia civilného procesu v rámci
spoločenských vzťahov. Na tenziu, ktorá medzi vyššie uvedenými atribútmi súdneho
procesu nesporne vzniká, je preto potrebné nazerať predovšetkým cez prizmu celkovej
efektívnosti konania, ktorého legitímnym cieľom je dosiahnutie právoplatného a
vykonateľného rozhodnutia o merite veci v primeranom časovom úseku. V odborných
právnických kruhoch kdekoľvek na svete panuje všeobecná zhoda o tom, že výrazný
posun smerom k zrýchleniu, zjednodušeniu, zhospodárneniu a celkovému
zefektívneniu súdneho konania možno docieliť vhodne zvolenými zákonnými
mechanizmami spočívajúcimi v úprave jeho jednotlivých procesných pravidiel či
inštitútov pri zachovaní dostačujúcich garancií vecnej správnosti súdneho rozhodnutia.
Pochopiteľne, bolo by neprijateľné, aby sa takéto „korektúry“ smerom k čo
najrýchlejšiemu získaniu vykonateľného súdneho rozhodnutia uplatňovali bez ohľadu
na povahu veci, resp. predmet súdneho sporu. To znamená, že opodstatnenie klasického
„nezjednodušeného“ súdneho konania nemožno spochybnovať. Naproti tomu,
prípadom, kedy výrazné zjednodušenie procesu je dokonca odôvodnenou požiadavkou,
je práve skrátené (rozkazné) konanie, resp. procesnoprávny inštitút platobného rozkazu
predstavujúci špecifický legislatívny nástroj, ktorého principiálnym účelom je
promptné vymáhanie nesporných peňažných pohľadávok súdnou cestou.
6

1 Všeobecná charakteristika skráteného civilného konania
Skrátené civilné súdne konanie predstavuje zjednodušený a zrýchlený typ
civilného konania. Procesualistická literatúra v tejto súvislosti uvádza vysvetlenie,
podľa ktorého „...zjednodušenie konania, ktoré oprávňuje názov „skrátené“ spočíva v
tom, že ide o konanie bez pojednávania, bez dokazovania, bez vypočutia žalovaného.“1
Skrátené civilné konanie by sme tiež mohli charakterizovať ako odchýlenie sa
od pravidelného priebehu súdneho konania, nakoľko všeobecným „...pravidlom
súdneho konania je konanie s pojednávaním.“2
V tejto súvislosti je potrebné mať na zreteli všeobecné ústavnoprocesné zásady a od
nich sa odvíjajúce základné procesné princípy súdneho konania - princíp verejnosti a
princíp ústnosti a priamosti. Princíp verejnosti je princípom zásadného významu,
nakoľko „...podmieňuje reálnosť postulátu spravodlivého procesu. V oblasti
európskeho práva ho proklamuje článok 6 ods. 1 európskeho Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. V oblasti slovenského právneho poriadku ho ako
súčasť základných ľudských práv v podobe práva na súdnu a inú právnu ochranu
zakotvuje článok 48 ods. 2 ústavy (zhodne s článkom 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, ústavný zákon č. 23/1991 Zb.): „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom.“3
Súčasne je nemenej dôležité uviesť, že „princípy
ústnosti a priamosti vyjadrujú požiadavku, aby bol súd pri zisťovaní skutkového stavu s
účastníkmi a ďalšími zúčastnenými osobami (napr. so svedkom, znalcom a pod.)
predovšetkým v ústnom bezprostrednom styku.“4
Vo vzťahu k samotmému cieľu
súdneho konania tiež nemožno opomenúť problematiku zisťovania skutkového stavu,
ktorý tvorí podklad rozhodnutia súdu o merite veci. Táto otázka nepochybne úzko
súvisí so zásadou prejednacou a problematikou dokazovania v civilnom procese,
nakoľko „v konaní ovládanom zásadou prejednacou zákon predpokladá procesnú
činnosť strán zameranú na vnesenie potrebného skutkového materiálu do konania.“5
1
Winterová, A. a kol.: Civilní právo procesní. 5. aktualizov. vyd. Praha: Linde Praha a.s. 2008. s. 389.
2
Schelleová, I.: Rozkazní řízení. In: Obchodní právo. 1997. roč. 6, č. 11, s. 21.
3
Ficová, S. a kol.: Občianske právo procesné. Základné konanie. Bratislava: UK, 2005. s. 59.
4
Tamže, s. 58.
5
Macur, J.: Rozsudek na základě fikce uznání nároku podle ustanovení §114b o. s. ř. In: Bulletin
advokacie, roč. 10, č. 2/2002. s. 32.
7

Všeobecne v rámci civilného konania, a o to viac v rozkaznom konaní, sa uplatňuje
princíp tzv. formálnej pravdy. Týmto princípom bol prelomený v minulosti
uplatňovaný princíp tzv. materiálnej pravdy6
, ktorého podstata spočívala v
„...povinnosti uloženej súdu, aby základom rozhodovania bola výlučne objektívna, t.j.
skutočná pravda.“7
Na margo odôvodnenosti tohto posunu ohľadne medzí zisťovania
podkladu na vydanie rozhodnutia vo veci samej procesualista J. Mazák uvádza, že už
samotný „pojem „materiálna pravda“ je problematický, keďže nemá jednoznačný
obsah. Predošlé chápanie materiálnej pravdy ako právneho vyjadrenia objektívnej
pravdy neobstojí. Možnosť zistenia objektívnej pravdy je totiž obmedzená. Preto aj
platný Občiansky súdny poriadok vychádza z toho, že súd rozhoduje na základe
skutkového stavu veci (predtým skutočného stavu veci, ktorý podporoval existenciu
princípu materiálnej pravdy).“8
Obdobný názor zastáva tiež J. Macur, podľa ktorého
„zisťovanie skutkového stavu sa vždy zakladá len na pravdepodobnosti rozhodných
skutočností. Súdne rozhodnutie nemôže byť založené na absolútnej pravde, ktorá je mu
nedostupná, ba i pojmovo zostáva problematická.“9
S uplatňovaním princípu formálnej
pravdy je tiež späté posilnenie zásady kontradiktórnosti10
uplatňovanej v sporových
konaniach. Český autor K. Svoboda vo svojej monografii tieto vyššie naznačené
tendencie vývoja procesných princípov postihol nasledovne: „Zákonodarca opustil
zásadu tzv. materiálnej pravdy a preniesol zodpovednosť za správne zistenie
skutkového stavu veci na účastníkov. Teraz je len na stranách sporu, aby ponúkli
konkrétne skutočnosti a dôkazy na ich preukázanie.“11
Je však dôležité vyjasniť, že súd
k nim za žiadnych okolností nemôže pristupovať ako nekritický „konzument“, ale
naopak „...uzná existenciu určitých skutočností, resp. pravdivosť skutkových tvrdení
procesnej strany, pokiaľ s ohľadom na zákony logického myslenia i všeobecné
skúsenostné poznatky dospeje k vnútornému presvedčeniu o tom, že nastali a sú dané
určité skutočnosti, resp. že skutkové tvrdenia procesnej strany sú pravdivé, t.j.
6
Tento princíp sa v našom právnom poriadku uplatňoval do prijatia zákona č. 323/1995 Z. z.
7
Príbelská, P.: Vplyv kontradiktórnosti v sporovom konaní na dokazovanie v civilnom procese.
In: Justičná revue, roč. 60, č. 3/2008. s. 394.
8
Mazák, J. a kol.: Základy občianskeho procesného práva. 3. podstatne prepracované a doplnené
vydanie. Bratislava: IURA Edition, 2007. s. 35.
9
Macur, J.: Platební rozkaz v civilním procesu České republiky a zemí Evropské unie. In: Časopis pro
právní vědu a praxi. 2002. roč. 10, č. 1, s. 6.
10
Zásada kontradiktórnosti je vyjadrená najmä prostredníctvom ustanovení § 120 ods. 1 a 4, § 79 ods. 1
a § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
11
Svoboda, K.: Dokazování (Právní monografie). 1. vyd. Praha: ASPI, 2009. s. 64.
8

pravdepodobné na hranici istoty.“12
Takémuto hodnoteniu musí súd podrobiť aj
skutkové tvrdenia žalobcu pred vydaním platobného rozkazu; „pri vydaní platobného
rozkazu sudca vychádza zo skutkovej fikcie, že okolnosti opísané v žalobe sú
pravdivé.“13
Je teda zrejmé, že vyššie zmienené procesné princípy sa v plnej miere uplatňujú
len v „klasickom“ civilnom súdnom konaní a v skrátenom type konania sú potlačené
(okrem princípu formálnej pravdy, ktorý je tu naopak zvýraznený), čo však na prvý
pohľad oprávnene vzbudzuje pochybnosti, „...či skrátené konanie neobmedzuje príliš
procesné práva žalovaného, najmä jeho základné právo na spravodlivý proces.“14
V
tejto súvislosti predmetom diskusie býva predovšetkým záruka uspokojivej miery
vecnej správnosti súdneho rozhodnutia vydaného v skrátenom konaní – platobného
rozkazu.
Súd v rozkaznom konaní „...však skúma, či navrhovateľ uviedol potrebné skutočnosti
aspoň natoľko, aby nimi boli pokryté všetky znaky skutkovej podstaty právnej normy, z
ktorej je vyvodzovaný uplatňovaný nárok žalobcu (či je nárok dostatočne
substancovaný), a zaoberá sa tiež otázkou, či nárok založený na uvádzaných
skutočnostiach podľa platných ustanovení (predovšetkým hmotného práva) obstojí. Je
povinný vyvodiť dôsledky zo všetkých vád návrhu, ktoré sú z neho zrejmé.“15
Autori
komentáru k českému Občianskemu súdnemu poriadku v tejto súvislosti uvádzajú, že
súd „...môže platobný rozkaz vydať (žalobe úplne vyhovieť) len vtedy, ak uzavrie po
prevedenej právnej kvalifikácii, že hmotné právo žalobcom tvrdený nárok voči
žalovanému v celom uplatnenom rozsahu zakladá.“16
Podľa nášho názoru je na tomto
mieste potrebné tiež zdôrazniť, že súd nemá povinnosť vybaviť vec v skrátenom konaní
vydaním platobného rozkazu a jeho oprávnenie nariadiť pojednávanie vo veci nie je
eliminované ani v tom prípade, ak zákonom vyžadované podmienky na vydanie
„zrýchleného“ meritórneho rozhodnutia síce splnené boli, ale podľa právneho názoru
súdu bude v danom konkrétnom prípade prevažovať účelnosť prejednania veci v
12
Macur, J.: Rozsudek na základě fikce uznání nároku podle ustanovení §114b o. s. ř. In: Bulletin
advokacie, roč. 10, č. 2/2002. s. 31.
13
Svoboda, K.: Dokazování (Právní monografie). 1. vyd. Praha: ASPI, 2009. s. 209.
14
15
Tamže, s. 7.
16
Bureš, J. – Drápal, L.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. C.H.Beck Praha, 2009. s. 1151.
9

klasickom „neskrátenom“ konaní. Treba tiež pripomenúť, že žalovanému je daná
objektívna možnosť brániť sa proti vydanému platobnému rozkazu.17
Aj na základe vyššie uvedených argumentov sa možno stotožniť s právnym záverom J.
Macura, podľa ktorého záruky vecnej správnosti takéhoto súdneho rozhodnutia „...sú v
dostatočnej miere zaistené celou štruktúrou rozkazného konania.“18
„Iná koncepcia
platobného rozkazu, resp. rozkazného konania by blokovala jeho základný význam a
zmysel, totiž urýchlené a lacné vybavenie sporu i zmenšenie pracovného úsilia
preťažených súdov.“19
Do popredia tu teda vystupujú a opodstatnenosť skráteného
(rozkazného) konania ako takého odôvodňujú požiadavky efektívnosti, rýchlosti a
hospodárnosti súdneho konania sledujúc účel v podobe dosiahnutia vydania súdneho
rozhodnutia, ktoré je spôsobilé stať sa vykonateľným exekučným titulom.
Čo sa týka etáp skráteného (rozkazného) konania, česká autorka R. Pelikánová
jednoduchým spôsobom rozlišuje etapu predchádzajúcu vydaniu platobného rozkazu a
etapu nasledujúcu po jeho vydaní.20
Z povahy veci, o ktorej sa bude v rámci rozkazného konania rozhodovať, je
zrejmé, že tento typ konania je ovládaný dispozičnou zásadou. V praxi preto zvyčajne k
začatiu tohto osobitného typu konania dochádza na základe podania „základného
iniciačného aktu rozkazného konania“21
- návrhu na vydanie platobného rozkazu.
Podľa procesnoprávnej teórie mu možno prisúdiť povahu jednostranného procesného
úkonu účastníka konania. Procesným úkonom účastníka je potrebné rozumieť „prejav
vôle účastníka urobený voči súdu, ktorý má procesnoprávnu relevanciu, teda smeruje k
uplatneniu procesného práva či k splneniu procesnej povinnosti, prípadne k zmene či
zániku procesných práv a povinností.“22
Keďže ide nepochybne o sporové konanie, možno návrh na vydanie platobného
rozkazu všeobecnejšie definovať aj pojmom „žaloba“. Návrh na vydanie platobného
17
Prostriedkom procesnej obrany proti platobnému rozkazu je odpor - bližšie k tomu pozri podkapitolu
2.7 tejto práce.
18
19
20
Pelikánová, R.: Úvodní srovnání průběhu rozkazního řízení v rámci kontinentálního právního systému.
In: Evropské a mezinárodní právo, roč. 8, č. 7 – 8/1999. s. 73.
21
Pelikánová, R.: Platební rozkaz. Praha: Linde Praha a. s., 2000. s. 39.
22
Števček, M. a kol.: Civilné právo procesné. EUROKÓDEX Bratislava, 2010. s. 247.
10

rozkazu je v podstate žalobou obsahujúcou výslovný návrh na vybavenie veci
platobným rozkazom. Česká autorka R. Pelikánová používa aj označenie „žaloba na
úhradu peňažnej pohľadávky.“23
Z hľadiska kategorizácie druhu žalôb, ktoré pozná
slovenský Občiansky súdny poriadok, „ide o žalobu na plnenie podľa § 80 písm. b)
OSP, ktorej cieľom je reparácia právnych vzťahov.“24
Okrem toho, špecifickú skupinu procesných úkonov prislúchajúcich účastníkom
konania, ktoré nie sú vykonávané priamo na pojednávaní, zvykne právna teória
označovať termínom „podania“. V tomto zmysle je teda návrh na vydanie platobného
rozkazu tiež podaním.
Ako už bolo vyššie naznačené, špecifikum rozkazného konania možno vidieť
tiež v tom, že vždy je „vecou úvahy súdu, či – pri splnení zákonných predpokladov –
platobný rozkaz vydá, alebo nariadi vo veci pojednávanie“25
v prípade, že platobný
rozkaz nevydá. Z pohľadu navrhovateľa to teda znamená, že „nemá procesný nárok na
rozhodnutie platobným rozkazom, a to ani v prípade, ak by tvrdil, že boli splnené všetky
zákonom ustanovené predpoklady na jeho vydanie.“26
Voľná úvaha súdu vo vzťahu k
možnosti vybaviť vec platobným rozkazom sa však celkom zrejme uplatní aj v ďalšom
obdobnom prípade; pokiaľ sa „navrhovateľ domáha vo vlastnom návrhu uspokojenia
peňažného plnenia, môže súd zvoliť taký postup, že za splnenia zákonných podmienok
rozhodne o uplatnenom nároku platobným rozkazom v tzv. rozkaznom alebo skrátenom
konaní a to aj bez toho, že by návrh výslovne obsahoval žiadosť navrhovateľa
rozhodnúť týmto spôsobom.“27
Domnievame sa, že súdu oprávnenie k takémuto
procesnému postupu vyplýva predovšetkým z dikcie ustanovenia § 172 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku „Súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa...“.
Markantnou odlišnosťou v komparácii s klasickým platobným rozkazom je
možnosť vydania zmenkového alebo šekového platobného rozkazu len na základe
výslovného návrhu navrhovateľa. „Ak nepožiada navrhovateľ o vybavenie žaloby
platobným rozkazom, nemôže byť totiž zmenkový (šekový) platobný rozkaz vydaný a súd
23
Pelikánová, R.: Platební rozkaz. Praha: Linde Praha a. s., 2000. s. 39.
24
Ficová, S. - Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. C.H. Beck Praha. 2009. s. 462.
25
26
Komentár k § 172 Občianskeho súdneho poriadku. ASPI
27
Kotrecová, A.: Skrátené konania vo svetle pripravovanej novely Občianskeho súdneho poriadku. In
Olomoucké debaty mladých právníků – Sborník příspěvků. Olomouc: Univerzita Palackého, 2008. s. 89.
11

nariadi bez ďalšieho pojednávanie o žalobe.“28
Takýto návrh, resp. žiadosť na
vybavenie veci formou zmenkového (šekového) platobného rozkazu navyše „môže byť
obsiahnutý priamo v žalobe alebo ho žalobca môže učiniť samostatným (doplňujúcim)
podaním (§ 42) i dodatočne, a to až do doby, než súd nariadi pojednávanie. V takom
prípade je nutné tento dodatočne učinený návrh žalobcu na vydanie zmenkového
(šekového) platobného rozkazu považovať za súčasť žaloby a žalovanému ho so
žalobou (a prípadne vydaným zmenkovým alebo šekovým platobným rozkazom)
doručiť.“29
Čo sa týka miery zisťovania skutkového stavu pred vydaním zmenkového
(šekového) platobného rozkazu, „podkladom zmenkového rozkazného konania je len
tvrdenie navrhovateľa a zmenka. Pred vydaním zmenkového platobného rozkazu súd
síce musí podrobiť skúmaniu aj zmenku, avšak len z hľadiska jej formálnych náležitostí
a v rozsahu potrebnom pre predbežný záver o jej pravosti.“30
28
Handl, V. – Rubeš, J. a kol.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha: Panorama, 1985. s. 771.
29
30
Koncentračná zásada v zmenkovom konaní. In: Zo súdnej praxe, č. 4/2010. s. 140.
12

2 Platobný rozkaz
2.1 Všeobecné vymedzenie inštitútu platobného rozkazu
Platobný rozkaz vo všeobecnosti predstavuje procesnoprávny inštitút,
prostredníctvom ktorého je do slovenského procesného kódexu zakotvená právna
úprava skráteného civilného konania, ktorého všeobecnej charakteristike sme venovali
prvú kapitolu tejto práce. Súčasná normatívna právna úprava inštitútu platobného
rozkazu je obsiahnutá v ustanoveniach § 172 až § 174 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
Čo sa týka povahy platobného rozkazu, stotožňujeme sa s názormi tých
právnych teoretikov autorov, ktorí platobný rozkaz vymedzujú ako samostatnú formu
súdneho rozhodnutia. Možno konštatovať, že v súčasnosti sú názory na túto
problematiku pomerne ustálené. Avšak, ako uvádza A. Bajcura31
, v starších dielach sa
možno stretnúť tiež s názormi, že samostatnú formu súdnych rozhodnutí tvoria iba
rozsudok a uznesenie, pričom platobný rozkaz predstavuje iba odlišný pojem na
označenie uznesenia, príp. podľa niektorých autorov nedosahuje ani kvalitatívnu
úroveň uznesenia. Názor, že v prípade platobného rozkazu ide o samostatnú formu
súdneho rozhodnutia, možno podoprieť tým, že „tento záver vyplýva jednak zo
systematického zaradenia platobného rozkazu do Občianskeho súdneho poriadku,
jednak aj z celej jeho úpravy. Dôvodová správa k Občianskemu súdnemu poriadku
výslovne označuje platobný rozkaz za samostatnú formu súdneho rozhodnutia, ktorým
sa rozhoduje vo veci samej.“32
Platobným rozkazom sa rozhoduje vo veci samej, ide teda z hľadiska obsahu výroku
rozhodnutia o rozhodnutie meritórne. Uvedené kritérium pre delenie súdnych
rozhodnutí na meritórne a procesné uvádza popredná česká procesualistka A.
Winterová.33
Podľa Winterovej meritórne rozhodnutia sú rozhodnutiami zásadného
významu, pretože „predstavujú riešenie konfliktu v hmotnoprávnych vzťahoch, ktorý je
predmetom konania, a k ich vydaniu taktiež celé konanie smeruje.“34
31
Bajcura, A.: Súdne rozhodnutia v občianskom procesnom práve. Bratislava: SAV, 1970. s. 42.
32
Tamže, s. 43.
33
34
Tamže, s. 289.
13

Taktiež je možné platobný rozkaz vymedziť ako osobitnú, výnimočnú resp. zvláštnu
formu súdneho rozhodnutia vzhľadom na skutočnosť, že je vydávaný v skrátenom
(rozkaznom) konaní. Zásadných odlišností v porovnaní s rozhodnutiami vydávanými v
klasickom neskrátenom civilnom súdnom konaní možno uviesť hneď niekoľko.
V prvom rade sú to podmienky a podklad, na základe ktorého sú rozhodnutia
vydávané, nakoľko v zásade „podkladom rozhodnutia vo veci samej je zistený skutkový
stav veci, pokiaľ zákon neustanovuje, že sa vydáva na základe iných okolností, ako je
tomu napr. u platobných rozkazov, rozsudku pre uznanie alebo rozsudku pre
zmeškanie.“ 35
Podstatnú odlišnosť predstavujú tiež právne prostriedky prípustné na dosiahnutie
zmeny, príp. zrušenia súdnych rozhodnutí. Jedným z hľadísk, na základe ktorého sa od
seba vzájomne odlišujú klasické pravidelné formy súdnych rozhodnutí t.j. rozsudok a
uznesenie, je teda otázka prípustnosti opravných prostriedkov. Čo sa týka prostriedkov
procesnej obrany v rozkaznom konaní, proti platobnému rozkazu môže byť podaný
odpor. V tejto súvislosti je vhodné poukázať na skutočnosť, že odpor proti platobnému
rozkazu však nemožno zaraďovať do systému opravných prostriedkov legislatívne
zakotveného v štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. 36
V podstate komplexnú právnu úpravu zmenkového platobného rozkazu a
šekového platobného rozkazu predstavuje § 175 Občianskeho súdneho poriadku. V
prípade procesnoprávnych inštitútov zmenkového a šekového platobného rozkazu ide
pritom o špecifickú právnu úpravu, ktorá ako uvádza sudca, D. Jakubovič, je
„procesnoprávnou úpravou osobitnou, od platobného rozkazu nezávislou a
samostatnou.“37
O návrhu na vydanie platobného rozkazu nerozhoduje iba sudca, ale podľa § 5
písm. a) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov o
ňom koná a rozhoduje tiež vyšší súdny úradník na základe poverenia sudcu. Rovnako
rozhoduje vyšší súdny úradník aj o návrhu na vydanie zmenkového a šekového
platobného rozkazu.
35
36
Bližšie k tomu pozri podkapitolu 2.7 tejto práce.
37
Jakubovič, D.: Účelnosť slovenskej normatívnej právnej úpravy skráteného konania zakotvenej
prostredníctvom právneho inštitútu platobného rozkazu v civilnom súdnom poriadku v intenciách
vlastného vývinového kreovania. In Obchodné právo, 2007. roč. 8, č. 5, s. 68.
14

2.2 Genéza právnej úpravy inštitútu platobného rozkazu
Úvodom tejto podkapitoly možno konštatovať, že spomedzi inštitútov civilného
súdneho konania práve platobný rozkaz v dôsledku legislatívneho vývoja
reflektujúceho na dynamiku podmienok života spoločnosti, ako aj na požiadavky
aplikačnej praxe najčastejšie podliehal legislatívnym zmenám, z ktorých viaceré boli
zásadného významu.
Prvotne, zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok s účinnosťou odo
dňa 1.4.1964 (ďalej len „zákon č. 99/1963 Zb.“) bola možnosť vydania platobného
rozkazu do značnej miery obmedzená, nakoľko bola viazaná na splnenie pomerne
prísnych zákonom ustanovených podmienok.
V zmysle tejto pôvodnej dikcie ustanovenia § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku návrhom na vydanie platobného rozkazu teda nebolo možné uplatňovať právo
na zaplatenie sumy, ktorá prevyšovala 1000,- Kčs (avšak okrem práv opierajúcich sa o
výpis z kníh štátneho peňažného ústavu, pri ktorých výška sumy zákonom limitovaná
nebola).
Na podanie návrhu bol zo zákona oprávnený jediný subjekt – socialistická organizácia.
Z uvedeného je teda zrejmé, že vtedajší platobný rozkaz nebol inštitútom plošne
dostupným všetkým subjektom práva, tak ako ho poznáme v súčasnosti. V tomto
ohľade možno v plnej miere súhlasiť s právnym záverom vysloveným A. Bajcurom, že
„v ustanoveniach o platobnom rozkaze vidíme porušenie § 2 ods. 2 OZ, že
v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie; je to porušenie
základnej zásady, na ktorej sú vybudované občianskoprávne vzťahy. Aj sám Občiansky
súdny poriadok obsahuje v ustanovení § 18 pravidlo, podľa ktorého súd je povinný
zabezpečovať účastníkom rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.“38
Navrhovateľovi zákon tiež ukladal povinnosť preukázať, že upomínanie odporcu bolo
bezvýsledné.
Negatívne podmienky vydania platobného rozkazu boli ustanovené v § 172 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku. Platobný rozkaz teda nebolo možné vydať v týchto
prípadoch:
- ak išlo o pracovnú vec,
38
Bajcura, A.: Súdne rozhodnutia v občianskom procesnom práve. Bratislava: SAV, 1970. s. 137.
15

- ak nebol známy pobyt odporcu,
- ak by bolo potrebné doručiť platobný rozkaz do cudziny,
- a napokon, ak k návrhu nebol priložený doklad o tom, že odporca bol o
zaplatení upomenutý.
V porovnaní so zrušeným zákonom č. 142/1950 Zb. o konaní v občianskoprávnych
veciach (Občiansky súdny poriadok) v znení neskorších predpisov možno v prípade
úpravy platobného rozkazu v znení zákona č. 99/1963 Zb. hovoriť o normatívnej
právnej úprave, ktorá oproti predchádzajúcemu právnemu stavu do značnej miery
oklieštila možnosť vydania platobného rozkazu. Čo sa týka rozkazného konania,
Občiansky súdny poriadok z roku 1950 v § 425 ustanovoval, že pokiaľ žalobca v
žalobe o zaplatenie peňažnej sumy neprevyšujúcej 20 000,- Kčs bude navrhovať, aby
súd žalobu vybavil vydaním platobného rozkazu, platobný rozkaz možno vydať bez
vypočutia žalovaného. Zaujímavosťou niekdajšej právnej úpravy rozkazného konania
bola tiež skutočnosť, že včasné podanie odporu žalovaným nemalo za následok
zrušenie platobného rozkazu v celom jeho rozsahu, ale zrušenie sa vzťahovalo iba na
určitú, odporom napadnutú časť platobného rozkazu. Odpor proti platobnému rozkazu
nebolo nevyhnutné odôvodniť.
V ustanovení § 426 Občianskeho súdneho poriadku z roku 1950 bola vymedzená iba
jediná podmienka nemožnosti vydania platobného rozkazu. Vydanie platobného
rozkazu neprichádzalo do úvahy výlučne v tom prípade, ak pobyt žalovaného nebol
známy.
Prvú novelizáciu, ktorá sa dotkla právnej úpravy skráteného súdneho konania,
predstavoval zákon č. 49/1973 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny
poriadok s účinnosťou odo dňa 1.7.1973. Predmetná zmena inštitútu platobného
rozkazu spočívala najmä v dvoch ďalej analyzovaných aspektoch.
Subjekt oprávnený na podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu bol podľa § 172
ods. 1 označený ako navrhovateľ, nie už iba ako organizácia. Výkladom tejto časti
zmieneného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne možno dospieť
k záveru, že ním došlo k pripusteniu všetkých občanov k možnosti domáhať sa
uspokojenia svojich peňažných nárokov v rámci skráteného civilného konania.
Zákonná limitácia maximálnej výšky uplatňovaného peňažného nároku sa zmenila zo
sumy 1000,- Kčs na sumu 5 000,- Kčs. Možnosť konať a rozhodnúť i o návrhoch, na
16

základe ktorých sa uplatňovali peňažné sumy prevyšujúce tento zákonný limit, pokiaľ
sa opierali o výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu, zostala predmetnou novelou
zachovaná.
V konečnom dôsledku teda zákonodarca rozšíril možnosť vydania platobného rozkazu.
Ako sa uvádza v dôvodovej správe k zákonu č. 49/1973 Zb., vyžadoval si to cieľ
zhospodárnenia, zjednodušenia a zrýchlenia občianskeho súdneho konania.
Platobný rozkaz nebolo možné vydať, ak išlo o senátne veci, v prípade neznámeho
pobytu odporcu alebo doručovania platobného rozkazu do cudziny, ale aj v prípade, ak
k návrhu na vydanie platobného rozkazu nebol priložený doklad o tom, že odporca bol
o zaplatení upomenutý.
Zákonom č. 133/1982 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny
poriadok s účinnosťou odo dňa 1.4.1983 došlo predovšetkým k zmene ustanovenia § 172
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto novelizovaného ustanovenia
predseda senátu mohol aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu
vydať platobný rozkaz, pokiaľ sa v návrhu na začatie konania uplatňovalo právo na
zaplatenie peňažnej sumy neprevyšujúcej 5 000,- Kčs alebo právo na zaplatenie
peňažnej sumy, ktorá sa opierala o výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu, pričom
však uplatnené právo muselo vyplývať zo skutočností uvedených navrhovateľom.
Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 133/1982 Zb. cieľom takejto legislatívnej úpravy
§ 172 ods. 1 bolo, aby voľba spôsobu vybavenia návrhu formou platobného rozkazu
závisela jedine od toho, či skutkové údaje v návrhu na začatie konania odôvodňujú
pohľadávku a jej príslušenstvo.
Občiansky súdny poriadok v § 172 ods. 2 ustanovoval dva prípady nemožnosti vydania
platobného rozkazu:
- ak ide vec, v ktorej má konať a rozhodovať senát,
- ak nie je známy pobyt odporcu alebo keby sa mal platobný rozkaz
doručiť do cudziny.
Z komparácie s predchádzajúcou právnou úpravou je zrejmé, že zákonodarca
novelizáciou predmetného ustanovenia upustil od povinnosti pripojenia dokladov
o bezvýslednom upomenutí odporcu na zaplatenie.
17

Vo vzťahu k platobnému rozkazu bola zákonom č. 519/1991 Zb., ktorým sa
menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok a notársky poriadok s účinnosťou odo dňa
1.1.1992 (ďalej len „zákon č. 519/1991 Zb.“), prvýkrát zavedená diferenciácia výšok
súm uplatňovaných peňažných nárokov. Maximálna výška platobným rozkazom
uplatňovanej peňažnej pohľadávky sa pritom odvíjala od povahy veci nasledovným
spôsobom: v občianskych veciach bolo možné platobným rozkazom uplatňovať
pohľadávku do výšky neprevyšujúcej 20 000.- Kčs, v obchodných veciach do výšky
neprevyšujúcej 100 000.- Kčs.
Prvú prevratnú zmena vo vzťahu k doručovaniu platobného rozkazu zakotvil práve
zákon č. 519/1991 Zb., ktorý sa predovšetkým ujíma výslovného riešenia otázky
doručovania platobného rozkazu viacerým odporcom. Podľa dôvodovej správy k
zákonu č. 519/1991 Zb. dôvod zmeny tohto ustanovenia pramenil v skutočnosti, že
súdy nepristupovali k riešeniu tejto otázky jednotne, čo z pochopiteľných dôvodov
nepredstavovalo žiaduci stav a v konečnom dôsledku ani neprispievalo ku garancii
právnej istoty účastníkom konania.
Do ustanovenia § 173 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa teda zakomponovala
celkom jednoznačne formulovaná úprava, podľa ktorej, ak nastane situácia, že platobný
rozkaz nie je možné doručiť čo i len jednému z odporcov, predseda senátu má
povinnosť formou uznesenia rozhodnúť o zrušení platobného rozkazu v plnom rozsahu.
Zakotvil sa teda zákonný príkaz zrušiť platobný rozkaz v plnom rozsahu výslovne
viazaný na objektívne kritérium, ktorým je nemožnosť jeho doručenia čo i len jednému
z odporcov. Súdy sa tak odo dňa účinnosti zákona č. 519/1991 Zb. prestali v tejto
súvislosti zaoberať problémom, či žalovaní tvoria samostatné alebo nerozlučné
procesné spoločenstvo, posúdenie ktorého odôvodňovalo postup súdov pri rozhodovaní
o rozsahu zrušenia platobného rozkazu.
K ďalšej zmene limitácie maximálnej výšky platobným rozkazom
uplatňovaného peňažného nároku pristúpil zákonodarca prostredníctvom zákona č.
5/1993 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok s účinnosťou odo dňa
1.1.1993. V obchodných veciach sa maximálna hranica zvýšila naraz hneď päťnásobne,
a to z pôvodných 100 000.- Kčs na 500 000.- Kčs.
18

Prijatím zákona č. 46/1994 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny
poriadok s účinnosťou odo dňa 1.4.1994 zákonodarca opäť obdobným spôsobom
zasiahol do ustanovenia § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
V záujme zjednodušenia a urýchlenia súdneho konania priniesla predmetná novelizácia
ďalšie zvýšenie hornej hranice peňažnej sumy, ktorú bolo možné uplatňovať
prostredníctvom návrhu na vydanie platobného rozkazu. V prípade peňažných nárokov
vzniknutých v rámci občianskoprávnych vzťahov, tieto bolo možné uplatňovať do
výšky neprevyšujúcej 50 000.- Sk, a v rámci obchodnoprávnych vzťahov až do výšky
neprevyšujúcej 1 000 000.- Sk. Pre uplatňovanie práv opierajúcich sa o výpis z kníh
tuzemského peňažného ústavu sa táto zákonná limitácia už tradične nevzťahovala, takže v
tomto smere k zmene právnej úpravy oproti pôvodnej, zakotvenej Občianskym súdnym
poriadkom účinným odo dňa 1.4.1964, nedošlo.
Za účelom celkového zefektívnenia rozkazného konania sa zákonom č. 46/1994 Z. z.
zmenila dikcia ustanovenia § 174 ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku v
tom zmysle, že na rozhodnutie o odvolaní len proti výroku o trovách konania
v platobnom rozkaze sa funkčne príslušným stal súd, ktorý platobný rozkaz vydal. Ako
sa však neskôr ukázalo, v rozhodovacej činnosti súdov práve toto ustanovenie
spôsobovalo značné interpretačné a aplikačné problémy a názorové diskrepancie
ohľadne tejto problematiky sa dlhú dobu objavovali v samotných rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.39
Ďalšiu zmenu zásadného charakteru zakotvenú zákonom č. 46/1994 Z.z. predstavovala
povinnosť odôvodniť odpor proti platobnému rozkazu. Zavedenie tejto celkom novej
povinnosti odôvodňovala potreba súdnej praxe eliminovať „...veľké množstvo prípadov,
keď odporcovia bez akýchkoľvek právnych alebo vecných dôvodov len s úmyslom
oddialiť vybavenie veci podávajú voči platobným rozkazom odpor.“40
Zákon č. 232/1995 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok,
zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti
(Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 232/1995 Z.z.“), s účinnosťou odo dňa 1.12.1995, v § 172 ods. 2
39
Bližšie k tomu pozri podkapitolu 2.8 tejto práce.
40
Dôvodová správa k zákonu č. 46/1994 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bod 20 a 21
19

Občianskeho súdneho poriadku ustanovil nemožnosť vydania v prípadoch, ak išlo o
vec, v ktorej má konať a rozhodovať senát, ak nebol známy pobyt odporcu alebo ak by
platobný rozkaz bolo bývalo potrebné doručiť odporcovi do cudziny. Túto zmenu
možno označiť za najvýznamnejšiu zo zmien vykonaných predmetnou novelou.
Z gramatického výkladu predmetného ustanovenia je zrejmé, že zákaz vydania
platobného rozkazu v prípade nevyhnutnosti jeho doručenia do cudziny sa po novom
vzťahoval už iba na osobu odporcu, a nie aj na osobu navrhovateľa, čo zodpovedalo
právnemu stavu pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 232/1995 Z.z. Z praktického
hľadiska to teda znamenalo, že taktiež tí „navrhovatelia, ktorí neboli subjektmi
majúcimi trvalý pobyt, bydlisko, miesto podnikania alebo sídlo na území Slovenskej
republiky, ale v zahraničí, mohli požadovať aplikáciu postupu zakotveného
v ustanovení § 172 a nasl. O. s. p., resp. súd mohol aj bez ich výslovného návrhu
k takémuto účelnému postupu pristúpiť a vydať platobný rozkaz.“41
Na margo
praktických účinkov takejto novelizácie samotný predkladateľ návrhu zákona
v dôvodovej správe uvádza predpoklad, že „prispeje k urýchleniu súdneho konania
a pritom nespôsobí problémy s výkonom platobného rozkazu.“42
Na uvedenú zmenu reflektovalo aj ustanovenie § 172 ods. 4, ktorým bola zavedená
možnosť vydať platobný rozkaz na cudziu menu za podmienok vymedzených v § 155
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, čím sa v tomto ohľade zotrel rozdiel medzi
právnou úpravou rozsudku a doterajšou úpravou platobného rozkazu.
Zákon č. 501/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, účinný odo dňa 1.1.2002, sa
vo vzťahu k legislatívnej úprave skráteného civilného konania výraznejšie dotkol iba
maximálnych výšok peňažných nárokov, ktorých uplatňovanie bolo v rámci neho
prípustné. V občianskych veciach bolo možné domáhať sa zaplatenia peňažnej sumy
neprevyšujúcej 100 000.- Sk a v obchodných veciach sumy neprevyšujúcej 2 000 000.-
Sk.
41
Jakubovič, D.: Platobný rozkaz v civilnom súdnom poriadku. In: Soudce, č. 2/2007. s. 25.
42
Dôvodová správa k zákonu č. 232/1995 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok,
zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a
zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov, bod 28
20

Do vtedajšej normatívnej právnej úpravy platobného rozkazu veľmi výraznou
mierou zasiahol zákon č. 353/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č.
328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
353/2003 Z.z.“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.9.2003. Z dôvodovej správy
k predmetnej novele43
vyplýva, že k zmene ustanovení § 172 Občianskeho súdneho
poriadku dochádza v súlade s požiadavkou na transponovanie smernice Európskeho
parlamentu a rady 2000/35/ES zo dňa 29.6.2000 o boji proti omeškaným platbám
v obchodných transakciách, ktorej predmetom je úprava postupov vymáhania
nenamietaných nárokov.
Ako je zrejmé z novelizovaného znenia ustanovenia § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, zákonodarca pristúpil k vypusteniu zákonných limitov pre výšku platobných
rozkazom uplatňovaných peňažných nárokov. V dôsledku toho možno teda za nespornú
označiť skutočnosť, že počnúc účinnosťou zákona č. 353/2003 Z.z. prestala výška
uplatnených pohľadávok predstavovať akúkoľvek prekážku možnosti vydania
platobného rozkazu súdom.
Táto dodnes platná a účinná právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 172 ods. 1 napĺňa
jeden z hlavných praktických cieľov sledovaných uvedenou smernicou, ktorým bolo
„zabezpečiť, aby exekučný titul bolo možné získať bez ohľadu na veľkosť dlhu.“44
V
súvislosti s tým možno veľmi pozitívne hodnotiť skutočnosť, že novela pritom
požiadavky smernice vo všeobecnosti poňala pomerne široko, nakoľko „aj v sporoch,
na ktoré sa smernica nevzťahuje, zákonodarca zvolil pri peňažných pohľadávkach
možnosť využiť skrátené konanie“45
, čiže šiel nad rámec minimálnych požiadaviek
ustanovených smernicou.
Možnosť prístupu navrhovateľov k vymáhaniu peňažných nárokov v rámci skráteného
civilného konania bez ohľadu na ich výšku možno jednoznačne hodnotiť ako
významný kvalitatívny posun právnej úpravy smerom k spružneniu a zrýchleniu
civilného súdneho konania.
43
Dôvodová správa k zákonu č. 353/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a
vyrovnaní v znení neskorších predpisov, bod 66-68
44
Krajčo, J. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár a súvisiace predpisy III. aktualizované vydanie.
Bratislava: EUROUNION, spol. s r.o., 2004. s. 328.
45
Tamže, s. 328.
21

Z ustanovenia § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č.
353/2003 Z.z. je zrejmé, že veci, v ktorých koná a rozhoduje senát, už naďalej nebudú
tvoriť prekážku vydania platobného rozkazu. Senátne veci bolo nevyhnutné z ods. 2
vypustiť v nadväznosti na novelizovaný ods. 1, a to z toho dôvodu, že odo dňa
nadobudnutia účinnosti predmetnej novely mal o návrhoch na vydanie platobného
rozkazu začať rozhodovať okresný súd, ktorý v senátoch nerozhoduje.46
V novelizovanom ustanovení § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zostalo teda
ustanovené, že platobný rozkaz nemožno vydať, ak nie je známy pobyt odporcu alebo
ak by sa mal platobný rozkaz doručiť do cudziny.
Avšak v poradí druhá zákonná prekážka možnosti vydať platobný rozkaz
založená na skutočnosti, že by sa platobný rozkaz mal doručiť do cudziny, nezostala
bezo zmeny. V tejto súvislosti je obzvlášť podstatné podotknúť, že zákonodarca vo
vzťahu k zneniu ustanovenia § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku opätovne
poňal za vhodnejšiu práve tú právnu úpravu, ktorá platila pred prijatím zákona č.
232/1995 Z.z., a ktorá teda neumožňovala vydávanie platobných rozkazov v prípade
potreby ich doručenia do cudziny ktorémukoľvek z účastníkov. Opätovné úplné
obmedzenie vydávania platobných rozkazov vo vzťahu k cudzine vyplýva z § 172 ods.
2, z ktorého dikcie je zrejmé, že zákaz vydania platobného rozkazu v prípade
doručovania do cudziny bude relevantný vo vzťahu k obom účastníkom konania, tak
odporcovi, ako aj navrhovateľovi. 47
Týmto teda došlo aj k zrušeniu možnosti vydať
platobný rozkaz aspoň v tom prípade, keď navrhovateľom bol cudzinec.
V nadväznosti na uvedené považujeme za vhodné poukázať na zjavný logický
rozpor dovtedy platného legislatívneho stavu zakotveného zákonom č. 232/1995 Z.z. a
dôvodovej správy k zákonu č. 353/2003 Z.z. v časti odôvodňujúcej potrebu novelizácie
ustanovenia § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. V predmetnej časti
dôvodovej správy sa tiež okrem iného uvádza, že obmedzenie vydávania platobných
rozkazov vo vzťahu k cudzine je nevyhnutné na predchádzanie prípadným situáciám,
keď „odporca sa bude brániť odňatím možnosti na spravodlivý proces z dôvodu
46
47
22

problémov pri doručovaní v cudzine.“48
Domnievame sa, že citovanú právnu
argumentáciu predkladateľa návrhu tejto novely by bolo možné pripustiť výlučne v tom
prípade, ak by sa platobný rozkaz mal doručovať do cudziny odporcovi. Toto však
neumožňovala ani predchádzajúca právna úprava. Ako už bolo vyššie spomenuté, v
súlade s ňou bolo síce možné doručovanie platobného rozkazu mimo územia
Slovenskej republiky účastníkovi skráteného súdneho konania, ale iba čo sa týka osoby
navrhovateľa. Doručenie druhému účastníkovi, odporcovi, pritom muselo byť možné
výlučne na území Slovenskej republiky, t.j. nemohlo ísť o zahraničný subjekt. V tejto
súvislosti možno v plnej miere súhlasiť s názorom D. Jakuboviča, že „odporcovi,
slovenskému subjektu, nemôže takýmto postupom súdu vzniknúť žiadna škoda alebo
porušenie či obmedzenie práva na súdnu a inú právnu ochranu – práve naopak, cudzí
subjekt ako účastník občianskeho súdneho konania v priamej právnej komparácii s
procesnými právami a povinnosťami slovenského subjektu je znevýhodňovaný, nakoľko
nemá možnosť právne relevantným spôsobom uplatniť si svoj právny nárok v skrátenom
konaní.“49
Okrem toho, ako už bolo podotknuté v časti venovanej rozboru novely č. 232/1995
Z.z., podľa predmetnej dôvodovej správy, zákonodarca z tohto hľadiska nepovažoval
novelizáciu za problematickú, nakoľko v aplikačnej praxi dokonca nepredpokladal ani
vznik problémov spojených s výkonom platobného rozkazu. Preto opodstatnenosť
neponechania pôvodného znenia ustanovenia § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku v platnosti nám nie je ani zďaleka zrejmá.
Zákon č. 353/2003 Z.z. zasiahol do právnej úpravy inštitútu platobného rozkazu
tiež vo vzťahu k jeho doručovaniu a potenciálnemu zrušeniu v prípade procesnej
kumulácie subjektov vystupujúcich na strane odporcu. Zákonodarca pristúpil k
precizovaniu ustanovenia § 173 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v tom zmysle,
že do neho doplnil druhú vetu, ktorá zúžila rozsah zákonného príkazu na zrušenie
platobného rozkazu v plnom rozsahu pri nemožnosti jeho doručenia čo i len jednému
z odporcov. Toto ustanovenie sa teda zo zákona prestalo uplatňovať, t.j. platobný
48
49
23

rozkaz sa v plnom rozsahu nezrušil, pokiaľ sa týkal niekoľkých účastníkov, z ktorých
každý konal voči navrhovateľovi50
samostatne, resp. sám za seba.
Z odkazu na ustanovenie § 91 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že na
strane žalovaných musí ísť jedine o procesné spoločenstvo samostatné. K vzájomnému
pomeru samostatného a nerozlučného procesného spoločenstva možno uviesť, že
v prípade samostatného spoločenstva „každý zo spoločníkov má samostatný procesný
nárok (povinnosť) voči svojmu procesnému proťajšku. Pri procesnom spoločenstve
samostatnom robí úkony procesné či hmotnoprávne každý spoločník sám za seba.
Nezaväzuje teda svojím úkonom nikoho iného okrem seba na rozdiel od spoločenstva
nerozlučného.“51
Novelu Občianskeho súdneho poriadku vykonanú zákonom č. 384/2008 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
384/2008 Z.z.“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 15.10.2008, možno označiť za
pomerne rozsiahlu novelu obzvlášť významného charakteru, nakoľko priniesla
najpočetnejšie zmeny v rámci úpravy rozkazného konania. V dôsledku týchto zmien sa
normatívna právna úprava platobného rozkazu do značnej miery priblížila v súčasnosti
platnej a účinnej úprave.
Čo sa týka prípadov nemožnosti vydania platobného rozkazu vo vzťahu
k cudzine a zahraničným subjektom zákonodarca opäť uznal za optimálne rovnaké
riešenie tejto problematiky, aké bolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky
do nadobudnutia účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z. V súlade s ustanovením § 172 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého platobný rozkaz nemožno vydať,
pokiaľ by sa mal doručiť odporcovi do cudziny, sa teda znova utvoril právny priestor
pre uplatňovanie možnosti súdneho vymáhania peňažných nárokov v rámci skráteného
civilného konania aj pre zahraničné subjekty v postavení navrhovateľov.
50
vyrovnaní v znení neskorších predpisov v bode 69 hovorí v tejto súvislosti síce o účastníkoch konania,
z ktorých každý vystupuje samostatne voči odporcovi, avšak z navrhovaného znenia § 173 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že zákonodarca musel mať na mysli odporcov konajúcich
samostatne vo vzťahu k navrhovateľovi ako druhej procesnej strane.
51
24

Prvým z úplne nových ustanovení, o ktoré bol zákonom č. 384/2008 Z.z.
doplnený náš základný civilnoprocesný kódex, bol odsek 5 v § 172 Občianskeho
súdneho poriadku. Zmienené ustanovenie predstavuje výslovné ustálenie právnej
možnosti vydať platobný rozkaz aj vo vzťahu k viacerým subjektom civilného súdneho
konania, t.j. v prospech niekoľkých navrhovateľov, príp. tiež proti niekoľkým
odporcom.
Podľa ďalšieho nového ustanovenia obsiahnutého v § 172 ods. 6 Občianskeho
súdneho poriadku súd postupuje pri vybavovaní zmeny návrhu na začatie konania alebo
jeho čiastočného späťvzatia pred vydaním platobného rozkazu tým spôsobom, že vydá
platobný rozkaz v rozsahu, ktorý vyplýva z navrhovateľovho posledného podania.
Súčasne odporcovi, resp. odporcom spolu s návrhom na začatie konania doručí všetky
zmeny alebo čiastočné späťvzatia tohto návrhu podané v čase od začatia konania až do
vydania platobného rozkazu. Pred vybavením veci vydaním platobného rozkazu a len
v tomto prípade o zmene návrhu alebo jeho čiastočnom späťvzatí súd osobitne
rozhodovať nebude. Čo sa týka prípadného konania, ktoré by nasledovalo po vydaní
platobného rozkazu, jeho predmetom sa stáva posledný takto upravený návrh. Do
prijatia tejto osobitnej úpravy pre rozkazné konanie postupovali súdy pri rozhodovaní o
otázkach zmeny návrhu na začatie konania alebo jeho čiastočného späťvzatia podľa
všeobecnej úpravy, ktorá je obsiahnutá v § 95 a § 96 Občianskeho súdneho poriadku.
Významné legislatívne nóvum predstavuje najmä včlenenie nového ustanovenia
v podobe odseku 7 do § 172 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré je zakotvením
možnosti rozhodnúť len o časti návrhu na vydanie platobného rozkazu. Zákonným
predpokladom rozhodnutia len o časti predmetu konania sa stala skutočnosť, že určitá
časť návrhu bude vykazovať zjavný rozpor s právnymi predpismi. Platobný rozkaz súd
vydá v tej časti, ktorej sa rozpor netýka, pričom sa však vyžaduje, aby navrhovateľ
oznámil súdu svoj súhlas s týmto predmetom konania. Oznámenie súhlasu
navrhovateľom spôsobí, že predmetom konania sa stane výlučne nerozporná časť
návrhu a o zvyšnej rozpornej časti súd rozhodovať nebude. Predmetom konania podľa
§ 172 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku potom zostáva tá časť návrhu, o ktorej súd
rozhodol platobným rozkazom aj po jeho vydaní, čo platí aj v tom prípade, ak bol
podaný odpor.
25

Motiváciou k zavedeniu ustanovenia § 172 ods. 8 Občianskeho súdneho
poriadku bola nepochybne požiadavka ďalšieho zrýchlenia a spružnenia skráteného
konania. Z dikcie novelizovaného ustanovenia je zrejmé, že súd má povinnosť vydať
platobný rozkaz najneskôr do desiatich pracovných dní od začatia konania, pokiaľ budú
súčasne splnené nasledujúce zákonné podmienky:
- predloženie platobného rozkazu na tlačive vydanom podľa vzoru
uvedeného v osobitnom predpise spolu s návrhom na začatie konania,
- zaplatenie súdneho poplatku navrhovateľom,
- splnenie zákonom ustanovených podmienok na vydanie platobného
rozkazu.
Ako je zrejmé z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z., prostredníctvom
novozavedeného ustanovenia § 172 ods. 9 Občianskeho súdneho poriadku zákonodarca
posilňuje postavenie spotrebiteľa v prípadnom súdnom spore vyplývajúcom zo
spotrebiteľskej zmluvy. „Podľa § 2 Občianskeho súdneho poriadku súdy v súdnom
konaní dbajú o to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených
záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.
Je nezlučiteľné s týmto cieľom, aby súd platobným rozkazom uložil spotrebiteľovi
povinnosť zaplatiť peňažnú sumu vyplývajúcu z takej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá
obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.“52
V nadväznosti na uvedené bol teda do Občianskeho súdneho poriadku zakomponovaný
výslovný zákaz vydania platobného rozkazu, pokiaľ je žalovaným spotrebiteľ a zároveň
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve sú obsiahnuté neprijateľné podmienky. Ak by
však aj napriek tomuto zákazu došlo k vydaniu platobného rozkazu, odporca v konaní –
spotrebiteľ má okrem možnosti procesnej obrany proti neprávoplatnému platobnému
rozkazu v podobe odporu k dispozícii tiež mimoriadne opravné prostriedky v podobe
mimoriadneho dovolania a obnovy konania, ktorej povolenia by sa mohol domáhať
návrhom na obnovu konania z dôvodu podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho
súdneho poriadku, nakoľko by „...nekalá klauzula, na ktorú nebol braný zreteľ v
skrátenom konaní, mohla predstavovať argument, že je možné dosiahnuť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.“53
52
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bod 85
53
26

Zákon č. 384/2008 Z.z. ďalej spresnil procesný postup zavedený zákonom č.
353/2003 Z.z. týkajúci sa zrušenia platobného rozkazu v prípade nemožnosti jeho
doručenia čo i len jednému z odporcov, ak zároveň nejde o samostatné procesné
spoločenstvo subjektov zúčastnených na strane odporcov. Podľa tretej vety začlenenej
§ 173 ods. 2 súd zruší platobný rozkaz spravidla až spolu s ďalším úkonom vo veci
samej, prípadne spolu s úkonom, ktorým sa konanie končí.
V súlade s požiadavkou vyššej efektívnosti skráteného konania Občiansky súdny
poriadok však ešte pred zrušením platobného rozkazu v celom jeho rozsahu z dôvodu,
že ho nie je možné doručiť minimálne jednému z odporcov, umožňuje aplikáciu
procesného postupu vyplývajúceho z nového ustanovenia § 173 odseku 3. Podľa
predmetného ustanovenia zákon priznáva súdu možnosť postupovať tak, že vyzve
navrhovateľa, aby oznámil súdu miesto pobytu odporcu za predpokladu, že má o ňom
vedomosť, pričom ho súčasne s výzvou poučí o následkoch nemožnosti doručenia
platobného rozkazu. Ako je zrejmé z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z.,
zákonodarca odôvodňuje zavedenie tejto úpravy skutočnosťou, že „v praxi sa stáva, že
po zrušení platobného rozkazu sa stal známy pobyt účastníka, ktorému sa predtým
nepodarilo platobný rozkaz doručiť. Bezvýznamná nie je ani stránka hospodárnosti
konania.“54
Preto sa v určitých prípadoch poskytuje možnosť pokúsiť sa o vyhnutie sa
zrušeniu platobného rozkazu.
2.3 Zákonné podmienky vydania platobného rozkazu
Zákonnými podmienkami na vydanie platobného rozkazu možno rozumieť také
vecné požiadavky, resp. predpoklady, ktorých splnenie zákon nevyhnutne vyžaduje na
to, aby súd v rámci skráteného civilného konania mohol pristúpiť k vydaniu platobného
rozkazu. Občiansky súdny poriadok teda „...viaže prípustnosť platobného rozkazu na
splnenie osobitných a pritom presne predpísaných podmienok, splnenie ktorých musí
súd dôkladne preskúmať ešte predtým, než vyhovie návrhu účastníkov na vybavenie
veci v skrátenom konaní vo forme platobného rozkazu.“55
Zvýšenú mieru prísnosti
podmienok vydania platobného rozkazu odôvodňuje skutočnosť, že právna úprava
54
súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bod 86
55
Steiner, V.: Občianske procesné právo v teórii a praxi. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, 1980. s. 400.
27

skráteného konania v slovenskom právnom poriadku reprezentuje prípad výrazného
uplatnenia zásady formálnej pravdy56
v civilnom procese.
Na tomto mieste považujeme za vhodné zdôrazniť, že zákonné podmienky na
vydanie platobného rozkazu v žiadnom prípade nemožno stotožňovať s tzv. procesnými
podmienkami civilného súdneho konania. Uvažovať o procesných podmienkach je
relevantné vo vzťahu ku všetkým typom civilného konania, teda aj vo vzťahu k
skrátenému konaniu ako zjednodušenej a zrýchlenej forme občianskeho súdneho
konania.
Procesné podmienky je potrebné chápať predovšetkým v súvislosti s možnosťou
a prípustnosťou ďalšieho priebehu súdneho konania, ktoré už bolo zahájané, ako aj
v súvislosti s možnosťou vydania rozhodnutia vo veci samej. V tomto ohľade sa
stotožňujeme s názormi právnych teoretikov, ktorí zákonnú formuláciu obsiahnutú v
ustanovení § 103 Občianskeho súdneho poriadku nepovažujú za dostatočne
zachytávajúcu a optimálnym spôsobom vystihujúcu samu podstatu procesných
podmienok. V zmysle zmieneného zákonného ustanovenia má súd povinnosť
kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).
Uznávaná česká procesualistka A. Winterová veľmi nekomplikovaným spôsobom
vysvetľuje dôvod, prečo väčšina právnych teoretikov uprednostňuje pojem „procesné
podmienky“ pred zákonodarcom použitým pojmom „podmienky konania“. „Teória
dáva prednosť názvu procesné podmienky, pretože názov použitý Občianskym súdnym
poriadkom nie je celkom presný; implikuje totiž predstavu, že tieto podmienky musia
byť splnené k tomu, aby mohlo byť zahájené konanie. Tak tomu však nie je, pretože až
po zahájení konania je možno splnenie podmienok zisťovať – a konanie je teda
zahájené i vtedy, ak nie je niektorá z podmienok splnená.“57
Z toho vyplýva, že
použitie pojmu „podmienky konania“ má tendenciu zvádzať skôr k jeho nesprávnemu
chápaniu, že bez splnenia týchto podmienok nebude možné vo veci konať, ba dokonca
konanie ani zahájiť.
Občiansky súdny poriadok v podstate neobsahuje explicitnú úpravu, príp.
kategorizáciu procesných podmienok v rámci niektorého zo svojich ustanovení.
56
K významu a obsahu tejto procesnej zásady bližšie pozri kapitolu č. 1 tejto práce.
57
28

Kategorizáciou procesných podmienok sa tak zaoberajú mnohé práce právnych
teoretikov.
V rámci procesných podmienok civilného súdneho konania tak možno rozlišovať
predovšetkým medzi:
- procesnými podmienkami na strane súdu (právomoc a príslušnosť súdu),
- procesnými podmienkami na strane účastníkov (spôsobilosť byť
účastníkom konania, procesná spôsobilosť, ale aj procesná spôsobilosť
na zastupovanie účastníka konania),
- vecnými procesnými podmienkami (podanie žaloby, splnenie
poplatkovej povinnosti) a
- negatívne vymedzenými procesnými podmienkami (prekážka
litispendencie a res iudicata, prekážka už začatého konania).
Pri poukazovaní na rozdiel medzi podmienkami vydania platobného rozkazu ako
rozhodnutia vo veci samej a procesnými podmienkami civilného súdneho konania sa
tiež možno oprieť o tvrdenie A. Winterovej, že „procesné podmienky sa však nikdy
nedotýkajú samotného práva, resp. uplatneného nároku: napr. otázka premlčania alebo
preklúzie práva, či dokonca pochybnosť o samotnej existencii, trvaní či zániku práva
nebráni vecnému rozhodnutiu. O tom práve má súd vo vzťahu medzi určitým žalobcom
a určitým žalovaným rozhodnúť.“58
Základný účel vymedzenia procesných podmienok zákonom možno vidieť
najmä v tom, že sú „predpokladom pre poskytnutie súdnej ochrany ohrozeného alebo
porušeného práva a oprávneného záujmu účastníkov“59
, ako to vyplýva zo základných
ustanovení obsiahnutých v § 1 a § 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Implicitné vymedzenie podmienok na vydanie platobného rozkazu možno nájsť
v ustanovení § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle predmetného
ustanovenia môže súd aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu
vydať platobný rozkaz, pokiaľ sa v návrhu na vydanie platobného rozkazu uplatňuje
právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených
navrhovateľom.
58
59
Ficová, S. a kol.: Občianske právo procesné. Základné konanie. Bratislava: UK, 2005. s. 151.
29

Z ustanovenia § 172 ods. 1 možno teda spoľahlivo vyvodiť, že vydanie platobného
rozkazu predpokladá splnenie nasledujúcich zákonných podmienok:
- návrh na začatie konanie, resp. žaloba,
- uplatňovaný nárok sa týka zaplatenia peňažnej sumy (tzv. pekuniárne
plnenie) bez akéhokoľvek obmedzenia jej výšky,
- žalobou uplatnené právo na zaplatenie určitej peňažnej čiastky vyplýva
zo skutočností uvedených navrhovateľom .
K už uvedeným trom podmienkam pristupuje ďalšia podmienka – splnenie
poplatkovej povinnosti60
, ktorá sa síce neuvádza v ustanoveniach Občianskeho súdneho
poriadku, ale navrhovateľovi vyplýva z ustanovenia § 1 zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.
Z predchádzajúceho výkladu venovaného základnej charakteristike skráteného
konania ako takého, v rámci ktorého sme sa tiež okrem iného pokúsili o oboznámenie s
povahou návrhu na vydanie platobného rozkazu, je evidentné, že aj vo vzťahu k návrhu
na vydanie platobného rozkazu sa budú musieť aplikovať ustanovenia § 41 až § 43
Občianskeho súdneho poriadku. Predmetné ustanovenia sú relevantné z hľadiska formy
procesných úkonov.
V zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podanie
možno urobiť v ktorejkoľvek z uvedených foriem - písomne, ústne do zápisnice,
elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Nakoľko ide o taxatívny výpočet, na
podanie, ktoré by bolo vykonané inou formou, súd nemôže prihliadať.
Čo sa týka podania urobeného ústne do zápisnice, takého podanie je v súlade
s ustanovením § 42 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku povinný spísať do zápisnice
každý okresný súd. „Z dikcie „Každý okresný súd...“ treba vyvodiť, že tu uloženú
povinnosť má aj ten okresný súd, ktorý nie je na riešenie veci miestne či vecne
príslušný.“61
Súd, ktorý takéto podanie prijal, ho musí bez prieťahu postúpiť súdu
príslušnému v danej právnej veci konať a rozhodnúť. Zákon výslovne ustanovuje, že
60
Povinnosť zaplatiť na výzvu súdu súdny poplatok je však z hľadiska systematiky vhodnejšie chápať
ako všeobecnú procesnú podmienku než ako osobitnú podmienku na vydanie platobného rozkazu. Na
tomto mieste práce je uvedená skôr z dôvodu poukázania na skutočnosť, že podanie návrhu na vydanie
platobného rozkazu podlieha poplatkovej povinnosti, ktorej sa bližšie venuje iná časť práce.
61
Bajcura, A. a kol.: Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. II. doplnené, rozšírené a
aktualizované vydanie. Bratislava: EUROUNION, 1999. s. 90.
30

takéto podanie má tie isté účinky, ako keby bolo bývalo urobené priamo na príslušnom
súde.
Pokiaľ by však išlo o podanie obsahujúce návrh vo veci samej (takýmto podaním
žaloba, resp. návrh na vydanie platobného rozkazu bezpochyby je), ktoré bolo urobené
elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu t.j. formou
klasickej e-mailovej správy, takéto podanie je potrebné doplniť písomne alebo ústne do
zápisnice najneskôr do troch dní. Obdobne podanie urobené formou telefaxu treba v
rovnakej lehote doplniť predložením jeho originálu. Podania, ku ktorých doplneniu
nedôjde vôbec alebo do uplynutia lehoty na jeho doplnenie, „budú právne neúčinné
a súd sa nimi nebude zaoberať.“62
Obsahom ustanovenia § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je
vymedzenie tzv. všeobecných náležitostí podania. Inými slovami by sme ich mohli
charakterizovať ako určité minimálne obsahové požiadavky, ktoré zákon obligatórne
kladie na ktorékoľvek podanie, aby toto podanie bolo spôsobilé vyvolať právne
účinky.
V zmysle predmetného zákonného ustanovenia teda musí byť z každého podania
zjavné, ktorému konkrétnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo
sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť v takom počte
rovnopisov a príloh, aby jeden rovnopis zostal na súde, a tiež aby každý účastník mohol
dostať jeden rovnopis, pokiaľ je to potrebné; v opačnom prípade je súd oprávnený
vyhotoviť kópie na trovy účastníka.
Za nijakých okolností súd neprihliada na anonymné podania; „v prípade anonymného
podania nie je možný ani postup podľa § 43 ods. 1 OSP“63
, podľa ktorého v prípade
nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania sudca alebo poverený
zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka na doplnenie alebo opravenie takéhoto
podania v lehote, ktorú mu na to určí, nie však kratšej ako desať dní. V uznesení podľa
§ 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd v medziach svojej manudukčnej
povinnosti poučí o tom, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Je teda zrejmé, že
postup podľa uvedeného ustanovenia sa bude aplikovať len v prípade odstraňovania
ostatných vád podania.
62
Tamtiež, s. 90.
63
31

K požiadavke na zrejmosť veci, ktorej sa podanie týka, príp. na zrejmosť toho, čo sa
podaním sleduje, možno uviesť, že „ide predovšetkým o stanovenie spisovej značky
alebo minimálne okruhu účastníkov konania.“64
Podľa súvisiaceho ustanovenia § 41
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd posudzuje každý procesný úkon podľa jeho
obsahu, to znamená, že súd je povinný zaoberať sa ním aj vtedy, ak ho účastník síce
nesprávne označil, ale po obsahovej stránke spĺňa požiadavku zrejmosti toho, akej veci
sa týka, príp. čo sa ním sleduje.
V tejto súvislosti je účelné spomenúť rozsudok Najvyššieho súdu Československej
republiky R 42/1975 z 24.01.1975, vedený pod sp. zn.3 Cz 5/75, ktorý ustálil, že
„nevyhnutnou náležitosťou návrhu na vydanie platobného rozkazu je skutkové
zdôvodnenie nároku uplatňovaného týmto návrhom. Ak návrh na vydanie platobného
rozkazu smeruje proti dvom alebo viacerým odporcom, z jeho obsahu musí byť zrejmé,
aký podiel na celkovom nároku sa uplatňuje voči každému z odporcov alebo či ide o
spoločnú a nerozdielnu povinnosť, prípadne či ide o nárok uplatňovaný proti dlžníkovi
a ručiteľovi“65
, čo nepochybne smeruje k presnejšej špecifikácii uplatňovaného nároku,
ako aj okruhu odporcov.
Pre určité osobitné druhy podaní môže priamo zákon ustanoviť aj obsahové
náležitosti nad rámec ustanovenia § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa
týmto preň stávajú obligatórnymi. Okrem toho, ako je naznačené vyššie na obligátnom
príklade návrhu na vybavenie veci platobným rozkazom, môžu tieto požiadavky na
špecifický obsah určitej skupiny podaní vyplynúť z požiadaviek aplikačnej praxe.
Ako už bolo uvedené, rozkazné konanie je konaním sporovým, ktoré sa začína
na základe žaloby, preto je nevyhnutné zohľadniť aj požiadavky obsiahnuté
v ustanovení § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Nakoľko predpokladom vydania platobného rozkazu je skutočnosť, aby navrhovateľom
uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy nepochybne vyplývalo zo skutočností
tvrdených navrhovateľom a vzhľadom k tomu, že súd meritórne rozhoduje bez
nariadenia pojednávania, najvýznamnejším „krokom“ navrhovateľa k úspechu v
skrátenom konaní musí byť žaloba vypracovaná na kvalitatívne vysokej úrovni, a to
64
Tamtiež, s. 92.
65
Rozsudok Najvyššieho súdu Československej republiky R 42/1975 z 24.01.1975, sp. zn.3 Cz 5/75.
ASPI
32

najmä čo do osobitných náležitostí v podobe pravdivého opísania rozhodujúcich
skutočností (tzv. povinnosť tvrdenia) a označenia dôkazov, ktorých sa navrhovateľ
dovoláva, a určenia tzv. žalobného petitu. Naplneniu požiadavky legislatívne
perfektného vyjadrenia v súčasnosti uplatňovanej zásady formálnej pravdy66
venoval
zákonodarca pomerne značnú pozornosť, avšak „...v ustanovení § 79 ods. O. s. p.
zostala naďalej, napriek početným novelizáciám civilného procesu, požiadavka, aby
žalobca v žalobe „pravdivo opísal rozhodujúce skutočnosti“ (v českej úprave tohto
istého ustanovenia bola požiadavka na „pravdivé vylíčenie rozhodujúcich skutočností“
vypustená).“67
Možno teda dovodiť, že pri rozhodnutí súdu vo veci platobným rozkazom „uplatnené
právo musí vyplývať už zo skutočností uvedených v žalobe a, že teda v žalobe musia byť
úplne tvrdené všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti; to je pojmovo možné len
vtedy, ak bola splnená povinnosť tvrdenia v žalobe.“68
K stabilizovaniu toho, čo má byť obsahom dostatočne určitej žaloby, dozaista prispelo
dnes už pomerne staré rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky zo
dňa 18.06.1954, spis. zn. Cz 213/54, na ktoré sa však možno podľa nášho názoru aj
dnes s úspechom odvolávať. Význam predmetného súdneho rozhodnutia spočíva najmä
v tom, že akcentuje kvalitu žaloby z hľadiska určitosti jej obsahu, nakoľko ním bolo
judikované, že „platobným rozkazom nemožno vybaviť žalobu, v ktorej nie je jasne
uvedený skutkový základ žalovateľného nároku ako čo do vzniku pohľadávky, tak i čo
do jej splatnosti, výšky úrokov, doby, od ktorej sa úroky požadujú a vôbec čo do
všetkých zložiek, z ktorých sa žalobou uplatňovaný nárok vyvodzuje.“69
V tejto súvislosti je navrhovateľ ďalej povinný k návrhu na začatie konania
(žalobe) pripojiť dôkazy, na ktoré sa v žalobe odvoláva, v listinnej podobe, avšak s
výnimkou tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny. O zabezpečenie takýchto
dôkazov však môže požiadať súd a „ak sa napr. žalobca v návrhu odvoláva na účtovnú
evidenciu a doklady žalovaného, ktorými logicky nedisponuje, môže súd na jeho návrh
66
Bližšie k obsahu a významu zásady formálnej pravdy pozri kapitolu č. 1 tejto práce.
67
Príbelská, P.: Vplyv kontradiktórnosti v sporovom konaní na dokazovanie v civilnom procese.
In: Justičná revue, roč. 60, č. 3/2008. s. 396.
68
69
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej republiky zo dňa 18.06.1954, spis. zn. Cz 213/54.
ASPI
33

uložiť žalovanému, aby takýto dôkaz predložil a kompenzoval tým dôkaznú núdzu
žalobcu v konaní.“70
Podľa ustanovenia § 79 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku sa žaloba doručí
ostatným účastníkom do vlastných rúk. V prípade rozkazného konania sa však tento
procesný postup aplikovať nemusí, čo je „dané tým, že platobný rozkaz možno vydať aj
bez vypočutia odporcu a len na základe skutočností uvádzaných navrhovateľom.
Žaloba sa doručuje žalovanému spolu s platobným rozkazom.“71
Zákonnú požiadavku, aby uplatnené právo nepochybne vyplývalo zo
skutočností tvrdených navrhovateľom, možno podľa názoru právnych teoretikov
považovať za splnenú „vtedy, pokiaľ je v žalobe skutkovo nezameniteľným spôsobom
vykreslený skutkový dej, ktorý tvorí základ uplatňovaného nároku žalobcu, pričom
obsah skutkového deja individualizujúcim spôsobom spoľahlivo vylučuje zámenu
s iným skutkovým dejom.“72
V opačnom prípade, „keby žaloba neobsahovala tvrdenia
o všetkých pre rozhodnutie významných skutočnostiach, nie je spravidla možné
rozhodnúť na základe fikciou vytvoreného neúplného „nesporného“ skutkového stavu v
prospech žalobcu. Ak nesplní teda žalobca povinnosť tvrdenia už v žalobe, spravidla
tým súdu zabráni, aby vydal platobný rozkaz“73
, a to bez ohľadu na splnenie zvyšných
predpokladov na jeho vydanie. „Z povahy samotného platobného rozkazu, ktorým sa
rozhoduje o veci bez nariadenia pojednávania a teda i bez vypočutia odporcu, plynie
taktiež povinnosť súdu preskúmať skôr, ako ho vydá, ešte tiež okolnosť, či uplatnený
nárok nie je premlčaný.“74
Zákonné vymedzenie negatívnych podmienok vydania platobného rozkazu je
obsiahnuté v ustanovení § 172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré rozoznáva
práve dva prípady, kedy danú právnu vec nebude možné vybaviť vydaním platobného
rozkazu. V zmysle zmieneného ustanovenia ide o prípad, kedy pobyt odporcu nie je
známy alebo ak by súd mal platobný rozkaz doručiť odporcovi do cudziny. Na základe
gramatického výkladu možno spoľahlivo dospieť k záveru, že k aplikácii ustanovenia §
70
71
Tamže, s. 447.
72
Tamže, s. 448.
73
74
Handl, V. – Rubeš, J. a kol.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha: Panorama, 1985. s. 772.
34

172 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku postačí, ak bude daná minimálne jedna
z uvedených zákonom ustanovených podmienok.
Je zrejmé, že snaha o doručovanie odporcovi, ktorého pobyt nie je známy, by bola
nelogická a v konečnom dôsledku by ústila k zrušeniu platobného rozkazu. Aj v tomto
ohľade je na mieste prízvukovať požiadavku určitosti návrhu na začatie konania, v
ktorom bude potrebné označiť odporcu takým spôsobom, ktorý umožní jeho
jednoznačnú identifikáciu.
Čo sa týka okolnosti vylučujúcej vydanie platobného rozkazu spočívajúcej v tom, že by
sa tento mal doručiť odporcovi do cudziny, jej postupnému legislatívnemu vývoju až
do súčasne platnej podoby sme sa podrobnejšie venovali v podkapitole práce, ktorá sa
zaoberá analýzou legislatívneho vývoja rozkazného konania a platobného rozkazu ako
takého.
Hlavný účel negatívneho vymedzenia zákonných podmienok vydania
platobného rozkazu možno vidieť v úsilí zákonodarcu o predchádzanie vzniku
zbytočných prieťahov v konaní.
Je potrebné neopomínať ani splnenie poplatkovej povinnosti vyplývajúcej
poplatníkovi za jednotlivé poplatkové úkony zo zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 71/1992 Zb.“). Poplatkové úkony na účely predmetného zákona pojmovo
definuje ustanovenie § 1 ods. 1 ako úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na
návrh alebo úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry, ktoré sú uvedené
v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, pričom tento
sadzobník je prílohou zákona č. 71/1992 Zb.
Vo vzťahu k podaniu návrhu na začatie konania v rozkaznom konaní je
obzvlášť relevantné ustanovenie § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb., v zmysle
ktorého je vznik poplatkovej povinnosti viazaný na podanie návrhu, ak je poplatníkom
navrhovateľ. Sadzba súdneho poplatku z návrhu na začatie konania je v prílohe zákona
č. 71/1992 Zb. vymedzená v zásade percentuálne - 6 % z ceny (z úhrady) predmetu
konania alebo z hodnoty predmetu sporu; súdny poplatok sa však vyberá najmenej vo
35

výške 16, 50 eura a najviac vo výške 16 596, 50 eura a čo sa týka obchodných vecí
najviac do výšky 33 193, 50 eura.75
V praxi samozrejme nie sú zriedkavé ani prípady, kedy návrh na začatie konania
neobsahuje všetky preň zákonom ustanovené obsahové náležitosti a teda trpí vadou
neurčitosti, ktorej odstránenie však obvykle možno dosiahnuť jeho doplnením alebo
opravou, na ktorú je súd povinný vyzvať navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 43 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku. Vady návrhu na začatie konania majú vplyv aj na
vznik poplatkovej povinnosti a splatnosť súdneho poplatku v takom zmysle, že „za
takéto podanie sa súdny poplatok nevyberá, keďže chýba spôsobilý návrh na vykonanie
poplatkového úkonu, ide len o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu
návrhom na začatie konania. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) poplatková povinnosť vzniká
podaním návrhu, a nie podaním nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného
podania a v sadzobníku nie je súdny poplatok za takéto podanie s nedostatkami
uvedený.“76
Ak súdny poplatok, ktorý je vo všeobecnosti splatný podaním návrhu na začatie
konania, nebol zaplatený, súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku v lehote, ktorú
mu na to určí (spravidla sa určuje lehota desiatich dní od doručenia výzvy). Výzva na
zaplatenie súdneho poplatku musí obsahovať poučenie o následkoch jeho nezaplatenia,
t.j. o vydaní uznesenia o zastavení konania v dôsledku nesplnenia poplatkovej
povinnosti. Pred uskutočnením samotnej výzvy si však súd musí urobiť jasný záver
o tom, „či k vzniku poplatkovej povinnosti došlo, teda či poplatník nie je od poplatku
oslobodený, alebo či konanie nie je od poplatku vecne oslobodené, resp. či účastník vo
svojom podaní nepožiadal o oslobodenie od súdneho poplatku, pretože pokiaľ súd
právoplatne nerozhodol o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, nemožno
vyzvať účastníka konania – poplatníka, aby v určenej lehote súdny poplatok zaplatil,
alebo dokonca vydať uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku.“77
75
Príloha zákona SNR č. 71/1992 Zb. SADZOBNÍK SÚDNYCH POPLATKOV, I. POPLATKY
VYBERANÉ V OBČIANSKOM SÚDNOM KONANÍ, Položka 1 písm. a); poznámky k položke 1
v bode 5. výslovne uvádzajú, že podľa položky 1 písmena a) sa platí poplatok pri návrhu na vydanie
platobného rozkazu, ako aj za podanie odporu proti platobnému rozkazu.
76
Horváth, E.: Komentár k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov: §
5. ASPI
77
Horváth, E.: Komentár k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov: §
10. ASPI
36

Zákonné podmienky na vydanie zmenkového a šekového platobného rozkazu
ustanovuje § 175 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd vydá na návrh zmenkový
platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz, ak navrhovateľ predloží v prvopise
zmenku alebo šek, o pravosti ktorých niet dôvodu pochybovať, príp. ďalšie listiny
potrebné na uplatnenie práva.
Z dikcie predmetného zákonného ustanovenia možno jednoznačne dospieť k záveru, že
súd v tomto type konania na rozdiel od rozkazného konania v zmysle § 172 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku musí pristúpiť k vybaveniu veci vydaním zmenkového
(šekového) platobného rozkazu. Ak nie sú splnené zákonné predpoklady na vydanie
zmenkového platobného rozkazu alebo šekového platobného rozkazu, návrhu na jeho
vydanie nemožno vyhovieť a súd nariadi vo veci riadne pojednávanie.
2.4 Náležitosti platobného rozkazu
V časti tejto práce, ktorá sa venuje všeobecnému priblíženiu povahy platobného
rozkazu, sme sa stotožnili s názormi tých právnych teoretikov, podľa ktorých platobný
rozkaz je samostatným druhom súdneho rozhodnutia vo veci samej. Z uvedenej
premisy budeme vychádzať aj v nasledujúcej podkapitole tejto práce venovanej
problematike náležitostí platobného rozkazu.
Občiansky súdny poriadok tak, ako kladie prísne požiadavky na formu a obsah
návrhu na začatie rozkazného konania – návrhu na vydanie platobného rozkazu, kladie
ich aj na písomné vyhotovenie súdneho rozhodnutia vydaného v tomto osobitnom type
civilného konania – platobného rozkazu.
Pri ozrejmovaní náležitostí platobného rozkazu možno vychádzať z požiadaviek
na písomné vyhotovenie rozsudku ako najzákladnejšieho riadneho súdneho rozhodnutia
a zároveň sa nám týmto ponúka možnosť poukázať na vzájomné odlišnosti písomných
vyhotovení týchto dvoch foriem súdneho rozhodnutia, ktorými súd rozhoduje o merite
veci.
37

Každý rozsudok teda musí pozostávať z nasledujúcich obsahových zložiek: záhlavie
(úvodná časť), výroková časť (enunciát), odôvodnenie, poučenie, deň a miesto
vyhlásenia a podpis predsedu senátu alebo samosudcu78
a odtlačok úradnej pečiatky.
Vzhľadom na špecifickú povahu skráteného konania obsahovou súčasťou
písomného vyhotovenia platobného rozkazu, pokiaľ ho komparujeme s rozsudkom,
nebude odôvodnenie. Ďalej venujeme pozornosť bližšiemu objasneniu tejto
skutočnosti, nakoľko vo vzťahu k pravidelným formám súdnych rozhodnutí
predstavuje najvýraznejšie obsahové špecifikum písomného vyhotovenia platobného
rozkazu.
V tejto súvislosti je potrebné pristúpiť k ozrejmeniu obsahu odôvodnenia rozsudku tak,
ako ho od súdu vyžadujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Súd v
odôvodnení rozsudku musí v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, vyjadrenie žalovaného,
príp. iného účastníka konania, ďalej súd podá stručné, jasné a výstižné vysvetlenie
ohľadne toho, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, zdôvodní prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a nakoniec nasleduje jeho právne posúdenie veci. Súd má tiež
povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
V požiadavkách na odôvodnenie rozhodnutia sa nesporne odráža pravidlo obsiahnuté
v ustanovení § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, že súd vo všeobecnosti
rozhoduje na základe skutkového stavu, ktorý zisťuje v procese dokazovania, ako aj na
základe skutočností, ktoré neboli medzi sporné, pokiaľ o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Tento argument možno podporiť aj ďalším
názorom pochádzajúcim od popredných právnych teoretikov, ktorý považujeme za
účelné na tomto mieste uviesť. Vydanie meritórneho rozhodnutia v riadnom civilnom
konaní „predpokladá náležité zistenie skutkového stavu veci. Zo zisteného skutkového
stavu veci súd vychádza pri aplikácii a interpretácii konkrétnej právnej normy. Náležité
zistenie skutkového stavu tak predstavuje proces subsumovania zisteného skutkového
stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Tento proces je obsiahnutý v odôvodnení
súdneho rozhodnutia.“79
78
79
38

Je zrejmé, že v rozkaznom konaní súd dokazovanie vo vlastnom zmysle nevykonáva a
právnemu posúdeniu podrobuje skutkové okolnosti tvrdené a preukazované len jednou
procesnou stranou, a to spravidla navrhovateľom v návrhu na vydanie platobného
rozkazu. Platobným rozkazom tiež možno rozhodnúť aj bez vypočutia odporcu.
Na základe uvedeného teda možno túto otázku uzavrieť tak, že uvádzanie
odôvodnenia v platobnom rozkaze je vylúčené samotnou povahou tohto typu konania,
ako aj zásadami, ktorými sa rozkazné konanie spravuje, a súd by v žiadnom prípade
nebol schopný naplniť požiadavky na obsah odôvodnenia v zmysle ustanovenia § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Záhlavie písomného vyhotovenia platobného rozkazu slúži v podstate na
identifikáciu toho - ktorého konania. V záhlaví musí byť konkrétne uvedené označenie
„platobný rozkaz“, číslo konania, označenie príslušného súdu, mená a priezviská
sudcov, ktorí v danej veci rozhodovali, presné označenie účastníkov konania v rozsahu
mena, priezviska a bydliska80
, príp. ich zástupcov a označenie prejednávanej veci, a to
„spravidla podľa právneho dôvodu žaloby alebo podľa osobitného typu konania.“81
Občiansky súdny poriadok v § 157 ods. 2 ustanovuje, že obsah rozhodnutia vo
veci samej vysloví súd vo výroku súdneho rozhodnutia.
Výrok je imanentnou a rovnako aj najdôležitejšou obsahovou zložkou písomného
vyhotovenia platobného rozkazu, nakoľko sa po nadobudnutí právoplatnosti stáva jeho
jedinou záväznou časťou82
.
V zmysle ustanovenia § 172 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku obsahom
výroku platobného rozkazu je v zásade uloženie povinnosti odporcovi, aby do 15 dní
od doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi uplatnenú peňažnú
pohľadávku a trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý
platobný rozkaz vydal.
V podstate hlavným účelom rozkazného konania je rýchle získanie exekučného titulu v
podobe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu, na ktorého podklade je
80
81
Komentár k § 157 Občianskeho súdneho poriadku. ASPI
82
V zmysle ustanovenia § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku výrok právoplatného rozsudku je
záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre
každého. Aplikácia uvedeného ustanovenia na platobné rozkazy je prípustná v kontexte s § 174 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje, že platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor
s odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku.
39

Diplomová práca - Platobný rozkaz

Diplomová práca - Platobný rozkaz

Recomendados

Recomendados

Más contenido relacionado

La actualidad más candente

La actualidad más candente (20)

Destacado

Destacado (7)

Más de Právny Dom

Más de Právny Dom (20)

Diplomová práca - Platobný rozkaz